Dnešní archeológovia sa vŕtajú v zemi, prehrabávajú sa sutinami, starými u odpadovými jamami a troskami hradov. Skúmajú staré hrobky, nápisy a pozostatky ľudí, či zvierat a historických lokalít. Možno si to bežne neuvedomujeme, no aj naša doba a my súčasníci budeme jedného dňa predmetom skúmania archeológov v budúcnosti. Budú mať dnes ešte neexistujúce prístroje, postupy a celkom inú náročnosť ich práce. Aj to, čo po sebe zanecháme, bude pre nich predmetom záujmu a budú to porovnávať s tým,čo sa v rámci zachovaných vedomostí podarilo uchovať do čisto hypoteticky, napríklad do roku 3 500. Ako sa žilo v roku 2024 a čo po nás vlastne zostane?
O 1000 rokov nás budú skúmať archeológovia budúcnosti
Civilizácie, ktoré prídu po nás, sa budú snažiť odhaliť tajomstvá našej doby, ak im k tomu neposkytne cenný pohľad dostatočný informačný fond a archívy. Tak ako my dnes odkrývame záhady pravekých osídlení, starovekých chrámov a pohrebísk, aj oni budú chcieť vedieť odlíšiť, akú dobu skúmajú a akú kultúru. Čo vlastne zostane z našej súčasnej civilizácie zachované pod povrchom zeme aj do ďalekej budúcnosti také, že to môže dávať jasnú informáciu účelu a využitia?
Kosti a ľudské pozostatky
Naše kosti sa, rovnako ako v minulosti, pravdepodobne stanú dôležitým archeologickým materiálom. Moderná medicína však pridáva nový rozmer. V zemi by mohli pretrvať titánové kĺby, zubné implantáty a časti ortopedických pomôcok. Zotrvať by mohli niektoré zvyšky kardiostimulátorov, skrutky v kostiach. Nepochybne aj analyzovateľné pozostatky silikónových prsníkových implantátov, ktoré sú veľmi odolné voči času a prírodným procesom rozkladu.
Plasty a dôkaz o dobe plastovej
Jednou z najzreteľnejších stôp, ktoré po sebe zanecháme, sú plasty. Tieto materiály, ktoré sme vynašli pre ich odolnosť a ľahkú údržbu, sú v skutočnosti archeologickou nočnou morou. Plastové fľaše, vrecúška, rámy okien a izolácie domov sa nerozložia po stovky až tisíce rokov. Domy sa niekedy ešte aj dnes búrajú celé so sklom a plastovými rámami, izoláciami a káblami. Ako zmes potom slúžia ako výplň pri niektorých terénnych úpravách. nie všade sa pristupuje dôkladne k recyklácii stavebného odpadu. Aj pod našou diaľnicou je navozený odpad, staré kožené opasky, plastové nádoby a rôzne textílie sme mali možnosť sami vidieť a aj to bude miesto, ktoré možno jedného dňa bude niekto skúmať. Krútiac hlavou, ale stále aj so záujmom, pokiaľ nájde zaujímavé dôkazy o našej dobe a bezohľadnosti k prírode.
Možno budúce generácie objavia ako zvláštne farebné vrstvy v zemskej kôre. Plastové ostrovy plávajú na hladine morí a oceánov. Obrovské sú tie v Atlantickom oceáne a v Pacifiku. Už dnes sú ostrovy, ktoré neznečisťujú moria, a aj napriek tomu trpia záplavou plastov. India, Afrika a iné rozvojové kúty sveta používajú rieky ako odplacovacie kanály pre odvod smetí. Ústiac do mora sa strácajú z dohľadu, ale objavujú sa na miestach, ktoré by inak mohli byť rajom na zemi. Plast je všade. Už na dne Mariánskej priekopy sú uzávery od fliaš a drobný plastový odpad. ten po nás zostane celé tisícročia a presné chemické zloženie bude vedcom dokazovať dokonca aj presný pôvod použitých látok, alebo pôvod plastu.
Sklo: Klasický materiál výdrže
Sklo, ktoré výrazne odoláva rozkladu, sa možno stane jednou z najpočetnejších stop po našej civilizácii. Všade tam, kde človek nahádzal fľaše ešte v dobách, než začali v obciach distribuovať zelené koše na separované sklo, toto sklo zostane aj o tisíc rokov. Aspoň dovtedy, kým sa nenájde niekto so zámerom krajinu vyčistiť. Divoké skládky, odkladacie miesta na sklenený odpad, poznáme istotne mnohí nejaké. Na veľa z nich sa zabudlo zámerne, alebo nechtiac. Nájdu sa však v momente, keď bude niekto iný o dvesto rokov upravovať pozemok, alebo robiť stavebné práce na miestach, kde váš súčasný dom už dávno nebude mať ani poslednú tehlu.
Sklenené fľaše, okenné tabule a šperky by mohli archeológovia objaviť aj po desiatkach tisíc rokov. Prasknuté či rozbíjané, no stále rozpoznateľné fragmenty skla môžu vyrozprávať príbeh našej spotreby a technológií. Pred desiatkami rokov bolo menej odpadu, ale aj menej produkcie, ktorú sme si mohli zakúpiť. Narábať so sklom mnohí naši starí rodičia nevedeli, alebo sa používalo na denné potreby. Nešťastné bolo rozhodnutie zbavovať sa odpadu jednoducho zakopaním do zeme.
Potom sa na našich poliach objavili silné stroje a traktory, ktoré vedeli zorať záhradu hlbšie, ako záhradkár v minulosti čakal a sklo je všade na márne kúsky. Aj toto je žiaľ realita už samotnej súčasnosti. Nezodpovednosť staršej generácie, na ktorú dopláca už tá dnešná. Ako veľmi zachutí zelenina vypestovaná na záhrade, ktorú ste si nedávno kúpili a pri hlbšom kopaní vyťahujete zo zeme sklenené fľaše, pneumatiky, kúsky alobalu a pestrý odpad, ktorého mohlo byť pred desiatkami rokov ešte viac,ale sa stihol rozložiť?
Kovy a technológie
Niektoré kovy, ako je zlato, meď, alebo titán, vydržia mimoriadne dlhé obdobia. Predmety z nehrdzavejúcej ocele, elektrické zástrčky, mikročipy a elektronické komponenty by mohli odolávať korózii dosť dlho na to, aby zaujali budúcich archeológov. Zároveň sa však mnoho našich technológií rozpadne kvôli zložitej kombinácii materiálov. Treba dodať, že také DVD a CD majú životnosť okolo 5 až 10 rokov. Dáta z nich nebudú čitateľné. Dátové karty, USB kľúče a disky, všetky úložné zariadenia už dávno budú nečitateľné po prvom storočí svojho veku. Po tisícročí sa rozpadnú ao uchovaní čo i len časti čitateľných dát nemôže byť reč.
Betón a stavebné odpady
Z moderných stavieb zostanú pravdepodobne rozsiahle vrstvy betónových trosiek, asfaltu a tehál. Už z antických dôb sa nám zachovalo mnoho konštrukcií bez výrazných nahlodaní časov. Iba ak vplyvom kyslých dažďov pozmenené, alebo eróziou a zemetrasením poškodené. Môžeme predpokladať, že modernejšie techniky, chemické prísady a aj prípadná údržba môže v niektorých prípadoch dopriať architektúre a stavebným prvkom trvácnosť po celé stáročia. Už dnes poznáme stavby v Ríme, ktoré majú tisícrokov za sebou a nepoznať to. Betón, ak neprejde rozsiahlym narušením, sa môže zachovať tisíce rokov ako pevné vrstvy v krajine, podobne ako antické základy a staroveké opevnenia.
Chemické a ropné látky
Rôzne chemické látky, ako sú pesticídy, oleje a plastové deriváty, sa môžu transformovať do toxických usadenín. Tieto „archeologické toxické vrstvy“ by mohli vypovedať o našej ekologickej neohľaduplnosti. Nezabúdajme na fakt, že už dnes ukladáme rádioaktívny odpad do opustených baní. Vo Fínsku cielene vytvárajú podzemné priestory len preto, aby do nich mohli ukladať vyhorené rádioaktívne palivo. Ukladajú ho pomocou robotov a následne zapečatia.
Veľmi dobre pritom vedia, že o tisíce rokov neskôr sa zrejme nemusia zachovať presné zmienky o tom, kde presne a čo tam leží. vedia, že budú musieť do budúcnosti zabezpečiť, aby prípadné podzemné práce, kopanie v zemi, hľadanie nových surovín a osídľovanie severnejších častí krajiny nakoniec neprinieslo nečakané narušenie priestoru a zamorenie krajiny stále ešte nebezpečnou rádioaktivitou.
Digitálne dedičstvo a stratené dáta
Ironicky, mnoho našich digitálnych dát a záznamov sa môže stratiť navždy, ak nebudú uložené na fyzických, odolných nosičoch. Cloudy, servery, NAS a pevné disky sú krehké a čas ich zničí relatívne rýchlo. Spôsob, akým by sa dali ekonomicky udržateľne ukladať naše súčasné dáta a vydržať na celé tisícročia ešte nevynašli. Archeológovia v tomto smere neobjavia nič. je pokojne možné, že celý systém technológií sa jedného dňa zmení a bude fungovať na celkom iných princípoch. Ako keď svet VHS a gramofónových platní postupne zanikol, pretože prišla doba digitálna.
Odpad a všadeprítomná stopa
Možno najsmutnejším aspektom budúcej archeológie bude rozsiahly odpad, ktorý po sebe zanecháme. To, čo je spomínané už v niekoľkých bodoch zároveň, no musíme to spomenúť opäť v jednom sumárnom bode. Skládky plné plastov, gumy a chemikálií sa môžu stať trvalými ekologickými „pamiatkami“. Každý cigaretový ohorok, každá plastová slamka môže vypovedať príbeh o tom, ako sme žili. Skládky v minulosti skladovali všetko, aj to, čo dnes separujeme. Do smetných košov sme hádzali AA batérie, aj celé autobatérie, ak neboli funkčné. Putovali do nich aj uhynuté zvieratá, ak nebolo miesto na ich pochovanie.
V smetných košoch končilo doslova všetko. Na skládku sa odvážali domy,sutina, zrútené aj vyhorené stavby, alebo stavby zastihnuté povodňami.Neraz aj s osobnými vecami postihnutých ľudí. je isté, že prehrabovať sa v odpadových skládkach o tisíc rokov bude znamenať vysoké zdravotné riziko a je pokojne možné, že sa týchto úloh zhostia moderné technológie, ktoré ľudí nebudú vôbec potrebovať. Výsledok potom môže slúžiť napríklad aj ako dôkaz o primitívnosti súčasného ľudstva oproti tomu, ktoré tu bude žiť o 1000 rokov.
Posolstvo budúcnosti? Archeológovia budú krútiť hlavou
Výzva spočíva v tom, aby sme ako civilizácia nezanechali len neporiadok a toxické dedičstvo. Ak nezačneme recyklovať a zodpovedne nakladať s odpadom, archeológovia budúcej doby nás možno nebudú považovať za vrchol civilizácie, ale za varovanie pred jej pádom. Naše dedičstvo môže byť viac ako len fyzické stopy—záleží na tom, aký odkaz zanecháme vo vzťahu k našej planéte.
Archeológovia a ich nástroje budú vyzerať inak. Dnes si nedokážeme predstaviť, ako bude výskum vyzerať. Môžeme si byť istí, že títo archeológovia, ak si ešte tak budú hovoriť, budú opakovane ohrozovaní neporiadkom a chémiou a neraz sa budú čudovať tomu, čo sme boli schopní so svetom okolo seba spraviť za tak krátku dobu. A možno bude v roku 2300 situácia ešte horšia.