Neoklasicistický Tempio del Valadier (často nazývaný „tempietto“) je mimoriadna sakrálna stavba. Pohľad na ňu je úchvatný, až sa zdá, že snímka je dielom umelej inteligencie. Ale nie je. Je skutočná. Vsadená priamo do skalného portálu v tiesňave Gola della Rossa e di Frasassi pri mestečku Genga (región Marche, provincia Ancona).
Nachádza sa len pár desiatok metrov od staršieho skalného kláštora Eremo / Santuario di Santa Maria infra Saxa a spolu tvoria jedinečný komplex na okraji jaskýň Frasassi. Jedného z najznámejších krasových systémov v Taliansku. Chrám je dnes vyhľadávanou atrakciou, ale aj tichým miestom osobnej modlitby a regionálnej pýchy. Ak tvorí tak významné turistické lákadlo z hľadiska vzhľadu, ako rarita, ako aj z hľadiska histórie, či náboženstva, ide o spojenie, o ktoré by stála každá organizácia v cestovnom ruchu.
Priestor a poloha: chrám v ústí jaskyne
Stavba stojí na skalnej rímse pri vstupe do jaskynného systému Frasassi. Ide o prirodzenú jaskynnú „sieň“ otvorenú k údoliu, ktorá poskytla chránené miesto pre sakrálny objekt aj pre starší kláštor vysekaný v stene. Lokalita leží nad obcou San Vittore (Genga) a prístup k nej vedie betónovým chodníkom so stúpaním približne 700–800 metrov od parkovísk pri jaskyniach. Orientačné súradnice chrámu: 43.40296, 12.95447 (WGS-84).
Dvojica svätýň: stredoveký kláštor a neoklasicistický tempietto
Najprv vznikol Eremo / Santuario di Santa Maria infra Saxa – jednoduchý kláštor alebo oratórium spomínané už v roku 1029 a spojené s benediktínmi. Časť stavby je doslova vytesaná do skalnej steny. Tradícia hovorí aj o tom, že miestni sa v jaskyni ukrývali pred vpádmi nepriateľov. Kláštor uchovával uctievaný obraz Panny Márie (drevený materiál zhorel v 40. rokoch 20. storočia, ale neskôr dielo nahradili kópiou).
Tempio del Valadier je osemuholníkový chrám z bieleho travertínu s olovenou kupolou, vložený do tej istej skalnej dutiny vedľa kláštora. Materiál pochádzal priamo z miestnych lomov neďaleko jaskyne. Vnútri sa pôvodne nachádzalo alabastrové oltárne dielo a mramorová socha Madony s dieťaťom zo školy Antonia Canovu (dnes v múzeu v Genge, pričom v chráme je kópia).
Autorstvo chrámu a omyl v názve
Impulz na nový chrám dal rodák z Gengy Annibale della Genga – neskorší pápež Lev XII. Zámer vybudovať reprezentatívnu svätyňu datujú pramene od roku 1817. Chrám bol dokončený a slávnostne sprístupnený v roku 1828 (niektoré zdroje uvádzajú dokončenie 1827). Cieľom bolo vytvoriť dôstojné mariánske pútnické miesto na tradične uctievanom mieste pri „Panne Márii z Frasassi“ a prepojiť miestnu zbožnosť s veľkorysou architektúrou hodnou pápežského protektora.
Chrám sa dlho pripisoval slávnemu architektovi Giuseppemu Valadierovi – odtiaľ aj jeho populárny názov. Novší archívny výskum (2016) však ukázal, že Valadier projekt nevypracoval. Výsledná podoba je totiž dielom postupných návrhov Tommasa Zappatiho, Pietra Ghinelliho a Carla Donatiho. Názov „Tempio del Valadier“ alebo „Tempietto del Valadier“ sa však v miestnom, ale aj cestovateľskom svete používa a zostáva.
Pri stavebných prácach sa v jaskynnom otvore našli ľudské kostrové pozostatky a ďalšie doklady dávneho využívania dutiny. Nálezy potvrdzujú, že priestor jaskyne slúžil obyvateľom okolia v rôznych obdobiach, od prehistorických do súčasnosti.
Architektúra a význam dnes
Dnes chrám aj kláštor fungujú ako sakrálne pamiatky a turistické atrakcie v rámci Parco Naturale Regionale della Gola della Rossa e di Frasassi. Prístup je pešo po vyznačenom chodníku. Miestne úrady (Comune di Genga) môžu regulovať vstup a vyberať symbolické vstupné podľa aktuálneho režimu.
Chrám má kompaktný osemboký pôdorys, travertínové murivo a olovenú kupolu, ktorá takmer „bozkáva“ skalný strop. Práve toto spojenie je fascinujúce a núti nahliadnuť na miesto z iných uhlov a presvedčiť sa, kde dochádza k stretu. Architektúra je učebnicovým príkladom talianskeho neoklasicizmu, no súčasne je absolútne jedinečná a špecifická priamo na toto miesto. Nikde inde vo svete nič podobné nenájdete. Podobné farbou kameňa, mierkou aj tvarom totiž vypĺňa dutinu, v ktorej stojí. V spojení so skalným kláštorom vytvára dvojitú sakrálnu scenériu bez paralely – starobylé infra Saxa „v skale“ a „moderný“ tempietto ako monument pápežskej ochrany a identity rodiska Leva XII.
 je mimoriadna sakrálna stavba. Zaujímavá tým, že je postavili do jaskynnej siene){kind=link}