Bratislavská hlavná stanica, špina a zombie ako dôvod zhnusenia

Bratislavská hlavná stanica, špina a zombie ako dôvod zhnusenia

Celé roky sa rieši bratislavská hlavná stanica ako veľký problém bez nejakého zásadného výsledku. Niektoré riešenia boli úsmevné. Sú ako pomyselná nálepka na hrdzavom stĺpe, ktorá ťažko dokáže zachrániť rozpadajúci sa kov. Stanica svojou architektúrou, ale aj špinou špatí a kazí dojem o hlavnom meste hneď pri prvom stretnutí po vystúpení z vlaku. Blížia sa majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji 2019 a nech sa robí čokoľvek, ťažko sa spraví niečo s problémom, na ktorý budeme teraz narážať. Hovorí sa o stavbe, o špine, o zlom technickom stave, ale zabúda sa výraznejšie upozorňovať na najzákladnejší problém, ktorý na stanici je. Údajne neexistujú žiadne riešenia, a predsa zdravý rozum vidí, že sa len kompetentným miestam nechce. Sú ním ľudia.

Bratislavská hlavná stanica

Ľudia

Najinteligentnejší tvor na zemi, ktorý špiní pod seba, odpudzuje okolie, otravuje, alebo rovno ohrozuje ostatných. Človek. Práve človek tvorí najhorší dojem na celej stanici. Nie je to stavba, či krivé schody, zavretá čakáreň a podobne. Na sedenie postačí aj schod, ak je čistý a neotravuje vás bezdomovec za bezdomovcom, či nemusíte dýchať cigaretový smrad, smrad zvratkov, „homeless“ parfém a iné pachy. Sedieť v špine nie je nič extra, no aj za špinu môžu ľudia. V posledných mesiacoch sme mali možnosť opakovane sa vydať na stanicu po niekoho a sledovať reakcie ľudí, ktorí v Bratislave dlho neboli. Strach, zdesenie, znechutenie… Špinaví ľudia bez domova, či len špekulanti oslovujúci cudzích ľudí, otravné individuá, chriakajúci opilci aj ešte nespití, cez rukáv smrkajúce živly, všade ohorky, strach si čo i len položiť tašku. Ľudia nebezpeční na pohľad, agresivita čím tmavšia noc je. Aj toto je hlavná stanica.

Mladá žena sa ťažko môže len tak postaviť a telefonovať niekomu, že dorazila, aby si ju nepremeriavala skupinka. Snažila sa osloviť, komentovať. 30. januára večer si musela dievčina vypočuť aj narážky na kozy a zvrhlé náznaky, kým inokedy stačí pár oslovení, poznámok. Bežný človek sa s niečím takým nestretáva a preto to vníma ako hrozbu, hoci nemusí byť hneď fyzická. Živly tu po sebe hulákajú, až im preskakuje hlas, agresívne správanie upúta pozornosť ostatných ľudí a ak sa náhodou obzriete, niekto z vandalov si to vysvetlí ako výzvu. Stále nehovoríme podrobne o odpadkoch, špine, zápachu moču všade kam sa pozriete. Deň čo deň sa za stánkami, pri budove, priamo vedľa autobusov, vykonáva malá potreba. Niekde aj tá veľká. Zápach prezrádza, že je to celkom bežné aj na zastávkach autobusov. O odpadkoch nehovoriac.

Zombie národ a cigaretové absťáky

Absolútny gól tomuto všetkému dodáva zombie národ, ktorý vylezie z košických a žilinských vlakov (rozumej fakt dlhá trasa bez nikotínu pred kolapsom). Oplatí sa pozrieť si to divadlo, ktoré sa tu odohráva niekoľko krát za deň. Plné vlaky sa rýchlo vyprázdnia a národ sa presúva na zastávky. Hodiny strávené vo vlaku bez cigarety sa prejavia na silnom absťáku. Roztrasené ruky za sprievodu zdochýňajúcich pudov potrebujú svoju dávku a tak napríklad v piatok podvečer, večer, v nedeľu, či v pondelok vlastne ani nemáte šancu nadýchať sa normálneho vzduchu.

Fajčia mnohí, vzájomne si pripaľujú, pomáhajú si v záchrane svojho života, nehľadia na ostatných. Fajčia deti, mladí, študenti, starí, muži, ženy… absťák je sviňa. Fajčí ešte aj vodič vedľa autobusu, ktorý onedlho vyrazí na letisko. Fajčia taxikári a ak náhodou sa rozhodol astmatik vyraziť do Bratislavy, tak nech si kúpi auto. Fajčí rodinka s malými deťmi, babky, zraz dôchodcov, tí v obleku, trhani… fajčia aj tí, čo nikdy nefajčili a aj teraz pokojne stoja a trpia. To len preto, že si dovolili takú drzosť, ako čakať na autobus.

Pravidelnosť s akou sa fajčiari na stanici objavujú, množstvo v akom sa oddávajú svojmu zlozvyku, je úctyhodná. Príležitosťou pre mesto obohatiť kasu na pokutách. Alebo definitívne definovať, čo znamená zastávka. Celý problém s fajčiarmi nie je v tom, že sa nejaký zákaz nedodržuje. Problém je v tom, že je nejasný, nikto ho nekontroluje. Tvrdí sa síce niečo o ochrane nefajčiarov a nefajčiarskej zóne na zastávke, no ide o legendu, akúsi fámu, ktorá v reálnom svete neplatí. Pokiaľ by bolo jasne stanovené, že je fajčenie na zastávkach povolené, potom nech je. Tvrdiť, že je zakázané a považovať teda tieto miesta za chránené, je ale to isté ako tvrdiť, že kradnúť sa nemá a mať pritom ruku vo vrecku toho, čo to klamstvo musí práve počúvať.

Železničná stanica Trnavské mýto Filiálka, ako dobrý nápad

Plány presťahovať funkciu hlavnej železničnej stanice na Trnavské mýto do Filiálky sú výbornou správou. Množstvo bytov, ktoré tu postavili, síce počítali s tým, že sa koľajisko neobnoví. Šťastím však je, že svoju technickú funkciu toto miesto nestratilo. Znamená to najmä to, že koľajisko je stále koľajiskom a celé okolie s tým počíta. Po prestavbe použiteľné aj na prípadnú zastrešenú stanicu, aké poznáme z Európy. Nič na tom nemení fakt, že je tu koľajisko zaslepené a nepokračuje ďalej. Rovnako sú postavené viaceré stanice v USA, v európskych metropolách, či v Londýne. S výborným napojením na ďalšie dopravné uzly by mohlo dôjsť k výraznému odľahčeniu súčasnej stanice. Tam súčasný minister dopravy Érsek dokonca uvažoval o zhodení novšej časti a obnovení pôvodnej fasády historickej budovy, ktorá sa novou prístavbou zakryla.

Žiaľ, niekedy lepšie postaviť nové, než opravovať staré. A kedy sa vôbec dočkáme novej stanice? Po pár výberových konaní, ktoré nakoniec vyhrá vopred jasná firma toho hentoho so slušnou províziou, to bude úžasné architektonické dielo, ktoré pochopí až generácia roku 2070 pri jeho prestavbe. Naši vnuci budú pamätať a my to nejako vydržíme s kyslíkovou maskou na starej stanici. Veď svoju funkciu ešte dokáže plniť.

Smutným faktom je, že hoci Filiálka ako železničná stanica ešte nestojí a ani sa nezačalo s výstavbou, už teraz sa pred miestnym trhoviskom v zastávkach povaľujú bezdomovci. Už dnes pred vstupom do podchodov postávajú bezdomovci, agresívni bitkári, žiadajú ľudí o cigarety, drobné. Držia lacné víno v zelených plastových fľašiach, obťažujú okolie, bijú sa. Občas prilákajú hliadku, ktorá s nimi opäť neurobí absolútne nič, len im pohrozí. Veď skúste sa prejsť a vojsť do podchodu v rôzne časti dňa, či sa vám to podarí bez nadýchania cigaretových pachov. Ešte aj ten vozíčkar, ktorý vyšiel z výťahu pred trhoviskom nedávno vyvaľoval oči a zakrýval nos, čo ho tak slušne ovalilo, že si nevedel ani kolesá dať do pohybu a čo najrýchlejšie zdrhnúť. O detských kočíkoch nehovoriac.

Bratislavská hlavná stanica, špina a zombie ako dôvod zhnusenia
5 (100%) 3 hlas[ov]
Avatar
Roman Autor článku s tematikou zábavy, televízie, alebo niektorých spoločenských problémov. Pochádza zo stredného Slovenska a na striedačku žije v Rakúsku.
Viac:
San Maríno
San Maríno: 15 zaujímavostí republiky v objatí Talianska

Česká republika
Česká diaľničná známka je podobná našej, aké sú ceny?

Jozef Metelka, facebook paralympijského výboru
Slovenskí paralympionici priniesli viac medailí ako olympionici

Zavrieť