Nie každá historická kniha musí byť napísaná ako súvislé rozprávanie, aby dokázala zaujať. Dôkazom je publikácia Dialóg dvoch exilov – Korešpondencia Martina Kvetka a Viléma Prečana (1976 – 1989), ktorú v roku 2026 vydal Ústav pamäti národa. Na prvý pohľad môže pôsobiť ako odborná publikácia určená historikom a znalcom československého exilu. V skutočnosti ponúka prekvapivo pútavé čítanie, ktoré odhaľuje množstvo súvislostí z obdobia komunistického Československa. Časť z nich vám môžu byť dôverne známe, no možno len povrchne. Tu pritom nájdete pohľad hlbšie, dajú sa chápať z celkom iného pohľadu a čitateľ si tak vytvára mimoriadne zaujímavý pohľad o dobe a dôvodoch, pre ktoré vôbec existujú pojmy „exil“ a „odpor voči komunistickému režimu“ v takom úzkom spojení.

Čitateľa by nemalo odradiť ani to, že mená Martina Kvetka a Viléma Prečana možno nikdy predtým nepočul. Ich životné osudy, vzájomná komunikácia a udalosti, ktorých boli svedkami či priamymi účastníkmi, dokážu zaujať aj bez podrobnej znalosti povojnových dejín. Kniha približuje svet politických emigrantov, disidentov, zakázanej literatúry, tajne prepravovaných dokumentov a ľudí, ktorí sa napriek riziku väzenia, sledovania či straty zamestnania odmietali podriadiť režimu. Je doslova dobrodružné čítať, ako sa dostávali knihy a informácie cez hranice „železnej opony“.
Prednosťou knihy je autenticita. Listy nevznikali s vedomím, že ich raz budú čítať historici alebo široká verejnosť. Zachytávajú konkrétne starosti, plány, osobné názory, politické spory i každodenné problémy ľudí, ktorí sa usilovali pomáhať tým za železnou oponou. Možno práve tým dokážu niektoré pasáže vypovedať o dobe viac než všeobecný historický výklad.
Korešpondencia, ktorá prepája dve generácie exilu
Základ knihy tvorí 73 listov z rokov 1976 až 1989. Ich autormi sú Martin Kvetko a Vilém Prečan, predstavitelia dvoch odlišných generácií československého exilu. Kým Kvetko odišiel do zahraničia po komunistickom prevrate vo februári 1948, Prečan sa ocitol v exile až počas normalizácie, keď sa režim usiloval potlačiť reformné myšlienky a občianske slobody spojené s udalosťami roku 1968. Aj tento odchod bol mimoriadne zaujímavý a výborne načasovaný. Ich vzájomná komunikácia postupne odhaľuje rozsiahlu sieť osobností, organizácií a kontaktov, ktoré prepájali demokratickú opozíciu doma so zahraničím. Čitateľ sa dozvedá o fungovaní exilových vydavateľstiev, možnostiach publikovania zakázaných autorov, získavaní historických dokumentov aj o spôsoboch, akými sa informácie dostávali cez prísne strážené hranice.
Kniha zároveň pripomína, že odpor proti komunistickému režimu nemal jedinú podobu. Iné skúsenosti mali ľudia, ktorí opustili Československo po roku 1948, iné emigranti po auguste 1968 a ďalšie tí, ktorí zostali doma a pôsobili v disente. Ich politické predstavy sa nemuseli vždy zhodovať. Rozdiely sa prejavovali najmä v hodnotení československých dejín, postavení Slovákov a Čechov, otázke federalizácie či predstavách o budúcom demokratickom usporiadaní štátu.
Publikácia však neobsahuje iba samotné listy. Sprievodné štúdie, spomienky a dokumentárne prílohy pomáhajú pochopiť širšie pozadie korešpondencie. Osobitnú hodnotu majú texty venované Slovenskému národnému povstaniu, slovenskému demokratickému odboju a diskusiám o národnostných vzťahoch.
Prenasledovaní historici, zakázané knihy, neviditeľná sieť spolupracovníkov…
Jednou z najsilnejších stránok publikácie je pohľad na každodenné fungovanie odporu proti komunistickému režimu. Kniha približuje obdobie, keď sa odborná práca, publikovanie historických výskumov či udržiavanie kontaktov so zahraničím mohli stať dôvodom politického postihu. Vzdelanie a vplyv boli tolerované len ak boli poslušné režimu. Nič iné tolerované už nebolo.
Výrazné miesto má historik Jozef Jablonický, ktorého výskum Slovenského národného povstania a demokratického odboja narážal na oficiálny komunistický výklad dejín (pochopiteľne pozmenený tak, aby pasoval). Jeho práce boli pre režim nepohodlné aj preto, že upozorňovali na význam osobností a politických prúdov, ktoré komunistická historiografia odsúvala do úzadia. Korešpondencia a sprievodné dokumenty približujú snahy zabezpečiť vydávanie a šírenie historických prác, ktoré doma nemohli slobodne vychádzať.
Zaujímavé sú aj opisy tajných spôsobov prepravy kníh, listov a dokumentov. Činnosť exilu nepozostávala iba z politických vyhlásení a verejných vystúpení. Vyžadovala si dôveryhodných sprostredkovateľov, osobné kontakty, financie, technické zabezpečenie a ochotu riskovať. Vďaka týmto ľuďom sa mohli do Československa dostávať publikácie vydané v zahraničí a opačným smerom putovali rukopisy, svedectvá či informácie o prenasledovaní občanov. Je skrátka fascinujúce čítať o tom, že diplomati iných slobodných krajín chápali politickú situáciu u nás a sami riskovali tým, že prispievali svojim dielom.
Ďalšou významnou témou je Charta 77, občianska iniciatíva upozorňujúca na porušovanie ľudských a občianskych práv. Kniha približuje jej kontakty so zahraničím a širšie prostredie československého disentu. Objavujú sa v nej aj osobnosti ako Miroslav Kusý, Milan Šimečka či Miklós Duray, ktorých pôsobenie otvára otázky slobody prejavu, občianskych práv a postavenia národnostných menšín.

Pozoruhodné sú diskusie o slovensko-maďarských vzťahoch, rozdielnych pohľadoch na Pražskú jar, osobnosti Alexandra Dubčeka a o historickom postavení Slovákov v Československu. Čitateľ pritom postupne zisťuje, že ani medzi odporcami totality nepanovala úplná zhoda. Spoločný odpor proti režimu automaticky neznamenal rovnaké názory na minulosť alebo budúcnosť štátu. Ide pritom iba o časť tém, ktoré publikácia otvára. Jednotlivé listy a dokumenty obsahujú množstvo ďalších mien, udalostí a súvislostí, ktoré umožňujú lepšie pochopiť nielen politické dejiny, ale aj vzťahy medzi ľuďmi, ktorí ich spoluvytvárali.
Ústredné osobnosti knihy:
Martin Kvetko – demokrat, účastník SNP a slovenský exulant
Martin Kvetko patril k predstaviteľom slovenského demokratického politického prostredia, ktorých život výrazne ovplyvnila druhá svetová vojna a následné prevzatie moci komunistami. Bol účastníkom Slovenského národného povstania a členom Slovenskej národnej rady. Po februári 1948 odišiel do zahraničia, kde pokračoval v politickej činnosti namierenej proti komunistickému režimu. Jeho postoje vychádzali zo skúseností demokratického odboja a povojnového politického zápasu. Zdôrazňoval význam SNP ako protinacistického vystúpenia, v ktorom mali nezastupiteľné miesto aj nekomunistické politické sily. Odmietal predstavu, že dejiny povstania možno vysvetľovať výlučne prostredníctvom komunistického odboja.
Kvetko zároveň presadzoval rovnoprávne postavenie Slovákov v spoločnom československom štáte. Bol slovenským vlastencom, ale nepatril k zástancom slovenského separatizmu. Jeho predstavy o demokratickom usporiadaní Československa vychádzali z potreby rešpektovať slovenskú národnú identitu a politickú rovnoprávnosť.
Vilém Prečan – historik, ktorý pomáhal uchovávať zakazovanú pamäť
Vilém Prečan predstavuje inú generáciu a inú skúsenosť s komunistickým režimom. Ako historik sa venoval moderným československým dejinám, no počas normalizácie sa dostal do konfliktu s oficiálnou mocou. V roku 1976 odišiel do exilu, kde pokračoval vo vedeckej, dokumentačnej a publikačnej činnosti. Jeho pôsobenie bolo úzko spojené so zhromažďovaním a sprístupňovaním dokumentov, ktoré režim potláčal alebo sa snažil udržať mimo verejnej diskusie. Významnú úlohu zohrával pri sprostredkovaní informácií medzi domácim disentom a zahraničím, pri podpore nezávislých autorov a pri uchovávaní dokumentárnych svedectiev o období normalizácie.
V korešpondencii s Kvetkom vystupuje ako historik, organizátor aj sprostredkovateľ kontaktov. Zaujíma sa o odborné publikácie, možnosti ich vydávania, historické dokumenty a osudy ľudí, ktorí pre svoje názory nemohli slobodne pracovať. Jeho listy zároveň ukazujú, ako sa vedecká práca v podmienkach neslobody nevyhnutne prelínala s občianskym postojom.
Dialóg dvoch exilov je hodnotnou publikáciou pre záujemcov o moderné slovenské a české dejiny, no dokáže osloviť aj čitateľa, ktorý sa s dejinami disentu a politickej emigrácie ešte len zoznamuje. Vyžaduje pozornosť, pretože sa v nej objavuje množstvo osobností, organizácií a historických udalostí. Pohľad do doby písaný jazykom doby a najmä ľuďmi, ktorí na vlastnej koži prežívali popisované situácie prináša cestu časom, v ktorej by mal čitateľ zotrvať istý plynulý čas bez väčších čitateľských prestávok. Postupne však kniha pohlcuje, nemení jazyk, neustále prináša niečo zaujímavé, miestami ohromujúce tým, ako reálne fungovala politika režimu.
Aké úsilie vynakladala na eliminovanie pravdy, alebo konkrétnych ľudí. A v tom všetkom spoznáme príbehy a mená tých, ktorí tieto zásahy prežívali, bojovali perom, hlavou, alebo len uchovávaním pravdivých faktov pre dobu, keď bude spoločnosť stáť, alebo politická moc prijímať pravdivý výklad dejín. Odmenou pre čitateľa je v tejto knihe autentický pohľad do sveta, ktorý bol pred verejnosťou v komunistickom Československu do veľkej miery skrytý.
Údaje o knihe:
- Názov: Dialóg dvoch exilov – Korešpondencia Martina Kvetka a Viléma Prečana (1976 – 1989)
- Na vydanie pripravil: Marek Syrný v spolupráci s Vojtechom Čelkom a Ivanom Gubom
- Vydavateľ: Ústav pamäti národa
- Rok vydania: 2026
- ISBN: 978-80-8257-030-7
- Oficiálne stránky: https://www.upn.gov.sk/sk/dialog-dvoch-exilov-korespondencia-martina-kvetka-a-vilema-precana-1976-%E2%80%93-1989/




