Keď hovoríme o holokauste, často sa sústreďujeme na transporty Židov, tábory a osobné osudy. Menej sa však myslí na to, ako prežívali vojnu, čím museli prechádzať a koľko z nich prišlo o život a majetok pre podivné hry tých, ktorí mali práve v rukách moc nad ich životom. Menej sa hovorí následne o tom, čo zostalo po ľuďoch, ktorí odišli — na domy, dvory, obchody a továrne, ktoré boli z drvivej väčšiny zlikvidované, stroje odvezené do ríše, alebo využívané inde. Arizovali vlastníci iných podnikov, aby zlikvidovali svoju konkurenciu, alebo využili jej zázemie a zásoby, či priestory. Arizovalo sa aj pre vlastné rozšírenie.
Systém odoberania majetku Židom bol postupný, sofistikovaný a prebiehal počas celých rokov 1938-1945 v rôznych podobách. Ako sa majetok židovských rodín stal súčasťou štátneho, alebo súkromného záujmu? Ako sa niektoré neudržiavali, zmenili vlastníkov, a aké boli dôsledky pre regióny Slovenska? Ako vyzeral holokaust na Slovensku?
Postupné odoberanie práv a majetku židovských rodín
Ešte pred masovými deportáciami išlo o časť procesu, ktorá pripravovala pôdu: odbery práv, obmedzovanie zamestnania, nútené presuny. Na území Slovenska boli tieto kroky veľmi systematické.
Už od roku 1938 a najmä od roku 1939 začali byť židia vyčleňovaní z verejného života – napríklad prepúšťaním zo štátnych zamestnaní, spolu so zákazmi vlastníctva určitých motorových vozidiel či bicyklov. V roku 1940 vyhlásená prvá arizačná legislatíva – umožnila prevzatie židovských podnikov, domov a bytov „árijcami“. Aby neboli zásahy drastické, nemuselo sa arizovať celých 100%, ale len časť a percentá získaval arizátor postupne. Aj takáto taktika pôsobila, že pôvodný vlastník mal dojem zachovávaného vplyvu. Slučka tak nebola utiahnutá na tesno ihneď. Dávkovanie zla tak neprišlo hneď, podobne, ako vidíme aj v súčasnosti pri postupnom dávkovaní negatívnych správ, ktoré nám pripadajú ako štandardný stav.
V septembri 1941 bol prijatý tzv. „Židovský kódex“ (Deň 9. 9. 1941), ktorý oficiálne definoval status židov ako „osôb druhej kategórie“, ukladá im príkazy o presídlení a zakazuje im určitú ekonomickú aktivitu. Označovanie Židov bolo odrazu prísne kontrolované. Majetok židov bol podľa odhadov v rokoch arizácie odobraný v hodnote približne 4 miliardy slovenských korún. Dôraz vždy kládli na vzdelanie a tak v mnohých mestách zastávali dôležité posty, ako právnikov, lekárov, dokonca bežne aj starostov, či dôležitých ľudí pre hospodárenie obce.
Arizácia sa stala systémovou: „likvidované“ boli židovské podniky, obchody, majetok bol vymáhaný, prevádzaný, predávaný. Vplyv pôvodných vlastníkov obmedzovaný, vykonštruovanými obvineniami prevzatý násilne pre „previnenie“, ale príbeh odoberania majetku mal ešte mnoho iných scenárov. Hlinkova garda určovala mnohé pravidlá, písala „scenáre“ a narábala nie len s veľkou mocou, ale aj s rozsiahlym majetkom.
Arizácia majetku a zmena vlastníctva
V období od jesene 1940 do jari 1942 vypukla radikálna arizácia židovského firemného, domového a bytového majetku v Slovensku. Proces sa občiansky prezentoval ako „dobrovoľná arizácia“, kde židovský majiteľ „navrhol“ árijského kandidáta. V praxi išlo o donútenie či manipuláciu. Aj keď do vlastníctva prišli „noví“ majitelia (arizační “vlastníci”, či spoluvlastníci), podnikanie či predaj nebolo bežne výhodné: počas vojny sa menej investovalo, ekonomika bola vo vojne. Arizované podniky často nefungovali na plný výkon, alebo boli vysťahované, chátrali. Židovský spoluvlastník mal menšie rozhodujúce právo, prípadne mohol byť zamestnaný v podniku naďalej ako hospodársky potrebný žid, ale ohodnotenie práce bolo nižšie. Bol to zámer a výška platu bola prísne kontrolovaná. Vyšší plat mohol znamenať, že židom pomáhajú. Aj to bola zámienka pre represie pre gardistov a úradné kontroly.
Súčasne sa konali verejné dražby židovského majetku, ale podľa pamätníkov v období vojny mnohí kupujúci nemali dostatok kapitálu či dôveru investovať – tým predaný majetok znížil svoju hodnotu, domy či dvory začali chátrať. Situácia je dôkladne zachytená práve v knihe Deti vojny-povojny: Vierka. Štát musel dokonca pristúpiť k určitým zľavám pri dražbách majetku, pretože bolo viacero miest, kde deportáciami Židov klesla populácia a domy, či dokonca celé ulice tým výrazne utrpeli.
Miesta, ktoré umlčali: domy, dvory, obchody
V regiónoch Slovenska môžeme nájsť množstvo objektov, ktoré sú natoľko „neviditeľné“, že len málokto si uvedomí ich pôvod. Patria sem:
- Rodinné domy či byty v menších mestách alebo obciach, ktoré opustila židovská rodina, dom bol zabavený alebo sa majiteľ musel vysťahovať. Tieto domy v lokálnej pamäti a archívoch možno dodnes nesú pôvodné názvy, ale ich minulosti si súčasníci už nemôžu pamätať. Vedomie toho, že starý otec mohol prispieť k arizácii a napríklad aj odobratí štatútu, ktorý Žida chránil ako hospodársky potrebného, nie je nič, čo by si dnes bežná rodina priala pripomenúť. Arizátori však v mnohých prípadoch naozaj prispeli k tomu, že rodina závislá na jednom dôležitom členovi, bola náhle celá nepotrebná a deportovaná.
- Obchody, hostince či skladové priestory, ktoré kedysi vlastnila židovská rodina a po arizácii či deportácii prešli do rúk árijcov alebo štátu, nie sú nič výnimočné. Návrat zlomku židov z koncentračných táborov neznamenal, že by sa k majetku mohli po vojne dostať jednoducho. Najmä ak nastali majetkové prevody, likvidácie, prestavby a ďalšie komplikácie na úradnej pôde
- Priemyselné a remeselné prevádzky, dielne, továreň – často sa uvádza, že pôvodný majiteľ bol židovského pôvodu, firma prešla „do slovenských rúk“, podnik sa zmenil, alebo prestal fungovať. Je však dôležité dodať, že mnoho výrobných podnikov bolo v tom čase v rukách židov, prinášali prácu a boli ekonomickým prínosom pre obec, či mesto. Zánik podniku znamenal zánik pracovných možností. Záujem arizátora rýchlo zbohatnúť sa často stretol s bežným postupom – rozpredať stroje, majetok, techniku, aj zásoby. Nedostatok strojov v Nemecku, ale aj u ďalších podnikateľov na Slovensku mohol priniesť rýchly spôsob a znamenať rýchly zisk z predaja.
- Dvory, garáže, nájomné domy – keď majiteľ odišiel, noví majitelia buď nemali motiváciu, čas či kapitál na údržbu, budova sa postupne rozpadala. Často však nemali schopnosť vedenia a organizácie fungovania a hospodárenia. Nájomné domy prechádzali problémami.
- Prázdne parcely či rozbité budovy – keď rodina neprišla späť, objekt nemal prevádzky, generácie, ktoré by ho udržiavali. Ako majetok štátny postupne menil svoju funkciu. Dodnes tak tvoria práve takéto nehnuteľnosti čierne miesta v našich dejinách, aj v katastrálnych mapách. Ako majetok štátny sa mohol počas desaťročí meniť na súkromný.
Celkovo počas vojny nastala situácia, kedy o veľkých veciach rozhodovala aktuálna moc, gardisti, ľudia blízky úradníkom a rozhodujúcim funkciám pri prideľovaní arizovateľného majetku. Obrovské čachre s majetkami priniesli bohatstvo konkrétnym ľuďom, hoci ho pôvodne vybudovali celkom iné rodiny usmrtené o vyhladzovacích táboroch. Po vojne preto nastala komplikovaná situácia mlčania a ticha, respektíve nepripomínania sa.
Násilné donútenie a podpisy vzdania sa majetku
Majetok nebol len prevádzaný – veľa židov bolo v procese deportácií či pred nimi nútených podpísať dokumenty, že sa vzdávajú občianstva, majetku alebo sú presídlení. Tieto podpisy boli často vynútené, v kontexte hrozby alebo násilného donútenia. Legislatíva (napr. Židovský kódex) umožňovala štátu vyňať židovský majetok, zmeniť status občianstva, urobiť kategorizáciu. Zbavenie občianstva prinieslo ešte niečo mimoriadne zásadné. Bolo ľahšie takýchto ľudí naložiť do vagónov a vyviezť aj na základe priamej spolupráce a spojenectva s Nemeckou ríšou na územie Nemeckej ríše. Poľsko v čase deportácii bolo súčasťou Nemeckej ríše.
Administratívne bolo bežné: registrácia majetku, zamrazenie účtov (napr. v auguste 1941 boli bankové účty židov obmedzené výberom na týždeň), zákaz vlastníctva automobilov, športových náradí, bicyklov či rádií. Postupne im bolo zakazované navštevovanie bežných spoločenských podujatí, kultúrnych domov, ba dokonca exteriérových parkov a podobne.
Príklady z regiónov a odkazy
- V meste Čadca sa spomína konkrétny rozsiahly dom, ktorý patril rodine Vagovcov (židovská rodina) nazývaný aj ako Schnürerov dom; dnes sa v ňom nachádzajú potraviny a potomkovia pôvodnej rodiny nemajú z pôvodného majetku nič. V samotnej Čadci existuje ešte množstvo domov, a podnikov, ktoré sa boli dodnes známe ako umlčané a arizované. Veľké množstvo takých podnikov a domov sa ukrýva aj v príbehu knihy Deti vojny-povojny: Vierka. Kniha je v predaji na https://www.martinus.sk/3623115-vierka/kniha
- Archívy United States Holocaust Memorial Museum (USHMM) obsahujú karty arizovaných židovských majetkov v Slovensku – databáza obsahuje záznamy o prevodoch a majiteľoch-„arizátoroch“. ushmm.org
- Na stránkach Ústavu pamäti národa je mimoriadne cenný zdroj a zoznam arizovaných podnikov na Slovensku a mená arizátorov. Je nutné dodať, že nie všetci arizátori usilovali o ovládnutie podniku a zbavenie sa židov. Máme mnoho príkladov z minulosti takých, kedy arizoval partner, či zamestnanec, blízky priateľ židovskej rodiny, aby zachoval pôvodný podnik a rodine pomohol. Zdroj na stránkach ÚPN https://www.upn.gov.sk/projekty/arizacie/
Degradácia majetku, prepad hodnoty a chátranie
Majetok, ktorý prešiel z pôvodných vlastníkov, často nebol správne udržiavaný. Prečo?
Noví vlastníci nemali často odborné znalosti podniku, či záujem pokračovať v prevádzke. Niekedy bol záujem o arizáciu čistá vypočítavosť, konkurenčný boj, alebo celkom iný zámer s iným predmetom podnikania. Podniky zlyhávali na neznalosti systému, účtovníctva, ale tiež k tomu prispel nedostatok počas vojny a ťažšie zásobovanie. Vojnové roky znamenali ekonomické ťažkosti – kapitál sa sústredil pri veľkých podnikateľoch či továrnikoch, menšie prevádzky či obchody neinvestovali.
Verejné dražby a prevody prebehli v čase, keď trh bol slabý – kupujúcich málo, likvidácia či prevod často za znížené ceny. Vyľudnené domy, alebo časti ulíc boli chladné neudržiavané, a najmä niekedy na miestach, ktoré trpeli na nedostatok ľudí a dôvod, pre ktorý by sa na ulice niekto sťahoval. Objekt, ktorý zostal prázdny alebo zmenil využitie, mohol byť terčom vandalizmu, zanedbania, či sa stal jednoducho „opusteným“. Po vojne sa vrátilo len málo pôvodných židovských vlastníkov — nároky na reštitúciu boli komplikované, mnohé objekty boli spravované štátom alebo privatizované.
Návrat preživších a reštitúcia majetku
Po skončení vojny sa vrátilo do Slovenska len veľmi málo preživších židov. Tí, ktorí sa vrátili, čelili často situácii, že ich bývalý majetok bol už v nových rukách, objekt bol zanedbaný alebo bol premenený. Zákonodarne bola prijatá v roku 1946 reštitúcia (Zákon č. 128/1946) ktorá zrušila arizáciu v prípadoch, kde bol pôvodný vlastník „verný československému štátu“. Napriek tomu mnohé vlastnícke spory pretrvávali, mnohí arizační vlastníci odmietali vydanie majetku. Iróniou však je, že nastupujúca komunistická moc i tak pripravila týchto ľudí o veľké továrne, majetky, obchody, aj krčmy. V ich mohli častokrát zostať už len ako radoví zamestnanci bez nároku na to, čo vybudovali. Kolektivizácia a zoštátnenie majetku priniesla ďalšie veľké tragédie.
Konflikty a napätie spojené s návratom židovských preživších k ich majetku prispeli po vojne k viacerým antisemitickým incidentom – napríklad k Topoľčianskemu pogromu v septembri 1945 či k podobným nepokojom pri Partizánskom zjazde v Prešove v auguste 1946. infromujú o tom napríklad https://www.worldjewishcongress.org/en/news/city-officials-in-slovakia-apologize-for-1945-pogrom-against-jews / https://hrcak.srce.hr/file/335552 a tiež https://www.memoryofnations.sk/en/2491945-pogrom-topolcany
Význam pre súčasnosť
- Miesta, ktorých sa týkalo vysťahovanie Židov, predstavujú hmatateľné stopy po židovskej komunite, ktorá bola systematicky odstránená – nielen fyzicky, ale aj majetkovo a kultúrne.
- V regiónoch by sa dalo pri týchto objektoch uplatniť označenie, zvýraznenie na pamätných tabuliach, dokumentácia rodinnej histórie alebo lokálne výskumy – čo by pomohlo obnoviť aspoň čiastočne príbeh a pamiatku pôvodných vlastníkov a ich tragického osudu. Na jednej strane ide o prvok temného (pietneho) turizmu a dôležitej pripomienky lokálnej histórie. Pripomína aj ďalším generáciám obdobie vojny a nedovolí zabudnúť na to, čo malo zostať vymazané. Násilne vymazané.
- Riešenie vlastníckych nárokov, reštitúcií a spravodlivého zaobchádzania s majetkom má aj dnes význam pri vzťahu k historickej spravodlivosti, kolektívnej pamäti a kultúrnemu dedičstvu.
Na viaceré témy naráža kniha Deti vojny-povojny: Vierka, ktorú nájdete v ponuke na MARTINUS.SK alebo na BUX.sk
