Ak sa počas stredoveku chceli mladí zobrať, stačilo, aby svoj zámer vstúpiť do manželstva povedali pred dospelým a ten ich zväzok spečatil slovne, či nejakým tradičným úkonom, no nebolo nutné kolkovať žiadosti, či vypisovať papiere. Zväčša sa viazal uzol ako symbol zväzku. Pochopiteľne, muž aj žena museli vstupovať do manželstva slobodne a dobrovoľne. V dávnejšej dobe dokonca nebol nutný svedok, pretože jediným svedkom bol aj tak vždy Boh. Zobrať a teda uzavrieť manželstvo mohli mladí už len tak, že si to sami povedali. Muž mohol darovať žene prsteň a ak ho prijala, boli svoji. Predtým bolo mnoho symbolov, no prsteň od 12. až 13. storočia naberal na význame viac a viac.
Kováč viažuci k sebe kov, aj ľudí
Postupne sa v stredoveku menili zákony, ale aj zvyklosti. Zaujímavá bola v tomto smere Británia. Za dávnych čias boli kováči symbolmi manželského zväzku pre dedinský ľud. Hoci skôr v Škótsku, kde kováči plnili úlohu oddávajúceho najmä pre mladé páry, ktoré nebrali ohľad na rodičov.
Stalo sa akýmsi zvykom, že za dávnych čias mladí odchádzali do iných dedín a miest za hranice svojich. Remeslo, ktoré malo dvere otvorené pre pocestných a bolo dostupné všade, boli kováči. Hoci rovnako oslovovali mladí aj iných, kováči boli istotou. Tých potešilo niečo pod zub, drobná pozornosť a mladí boli hneď svoji. Keď kováč ukul pre mladých z vlastnej iniciatívy aj nejaký ten prsteň, či uzol na znak pevnosti, symbolika nabrala ešte výraznejší zmysel.
Od koľkých rokov sa mohli ľudia brať?
Cirkev nebola proti tomu, aby ľudia vstupovali do manželstva aj mimo kostoly. Pôvodne neexistovalo pravidlo zväzku v kostole a tak sa ľudia brali všade. Na návštevách, v krčmách, no aby bol zväzok spečatený čo najbližšie pred Bohom, začali sa využívať aj priestor v blízkosti kostola, kaplniek, alebo priestor priamo pred dverami kostola. Aj preto niektoré kostoly v stredoveku verandy upravovali, aby mali iný nádych. Zobrať sa mohol kto chcel a kedy chcel. Pokojne aj počas vojny, či po polnoci.
Na svadbu bolo dievča súce už po 12 rokoch a muž po 14 rokoch. Takže keď s mladými lomcovala puberta, jediný spôsob, aký bol spoločensky prijateľný, ak chcel párik objavovať svoju sexuálnu stránku, mohol. Ale až po svadbe. Preto neboli svadby v mladom veku žiadna výnimočnosť ešte niekoľko storočí. V 18. storočí ale cirkev zmenila svoj postoj a zmenili sa aj zákony. Bolo ťažké dokazovať, či ste sa naozaj vzali, s kým a kedy. Pochopiteľne, vždy boli proti rodičia, dedinčania, či niekedy aj hodnosť samotná, ak sa brali rozdielne vrstvy. Majetková nerovnosť bola problémom hlavne pre vyššiu vrstvu. Manželstiev a ich dokazovania sa týkalo mnoho súdov. Aj mladých mužov, ktorí ak sa chceli oddávať sexuálnym radovánkam, oklamali dievča, že si ho berú a nebolo takéto klamstvo ničím neobvyklým. Pochopiteľne, rozvod neexistoval a rozdeliť manželstvo mohla len smrť, alebo dokázanie, že niekto z páru nie je kresťan, alebo pri svadbe nemal pravé úmysly a šlo o podvod.
