Nie vždy sa to tak môže zdať, ale byť zamestnaný a byť v práci plnej nervov a absurdností môže byť aj inšpiratívne. Napríklad na písanie denníka. V mnohých kolektívoch pritom s touto myšlienkou niekto príde, ale nie vždy ide o pravidelný zápis, alebo len nie je toľko materiálu, aby mohla vzniknúť celá kniha. Miroslav písal svoj denník v dnes už bývalom zamestnaní. Nikdy o niečom takom neuvažoval a ani to pôvodne nemal v pláne, no niekoľko naozaj neobyčajných ľudí vo firme ho prinútilo zvážiť zaznamenať niektoré situácie, ktoré mal on sám problém vysvetliť zvyšku firmy.
Denník zúfalého zamestnanca
Príbeh Denníka zúfalého zamestnanca je rozdelený na tri časti. Každá je venovaná trom zamestnancom, ktorí prichádzali v určitých rokoch a navzájom sa ich príbehy prelínajú. Všetci traja majú spoločné to, že boli inšpiratívni pre denník a nervy zničujúci pre ľudí okolo seba. Ich správanie a uvažovanie fascinovalo. Miestami z nich šiel strach a inokedy pocity za zvracanie. Napriek tomu, že tvorili tím úspešnej firmy s dlhou históriou a výborným imidžom. „Svätá“ trojica, považovaná z počiatku za obohatenie pracovného tímu nakoniec spôsobila s požehnaním vedenia narušenie statiky budovy, ktorá znamenala bezproblémové fungovanie ľudí vo vnútri.
Denník venovaný pani Jaškovej, pánovi Gunárovi a mladému študentovi Slídilovi vás bude hnevať, aj provokovať. Pani Jašková s vysokou školou „počítačovou“, ktorá prosí o nainštalovanie tlačidla Print Screen a z vymyslenej vedúcej pozície vo firme ničí všetko okolo seba, alebo pán Gunár, ustavičný klamár, posadený do riadenia celého marketingu sú ešte stále slabým odvarom Huga Slídila, ambiciózneho študenta. Ten prichádza ako najrozsiahlejšia séria zápiskov, v podobe prízraku z tmavej uličky a tasí svoj odzbrojujúci úsmev. Úsmev, ktorý by mohol inšpirovať Alfreda Hitchcocka na nakrútenie niečoho extra drsného.
V prípadoch troch menovaných odborníkov nájdete neraz podobnosti, ale aj absurdnosti s akými sa bežne nestretnete. Je výnimočnou náhodou, že všetci traja mali nakoniec niečo podstatné spoločné. Sú hlavnými postavami denníka a jeho troch častí. Spoločné mali aj to, že do ich prijatia výnimočne nemohli zasiahnuť ich budúci kolegovia a všetci tí, ktorých prácou bolo prijímať nové posily. Vo firme sa jednoducho ocitli. Aj preto je denník dôkazom, že tlačenka chutí, keď je dobre odležaná, stuhnutá a ste si naozaj istí, že sa dá použiť.
„Miro, povedz nám, ako to bolo?“
Miro počúval tú istú otázku od svojich kolegov, aj od kolegov z iných pobočiek, keď sa chceli zabaviť dianím na centrále. Mirov problém, čo nie je nič neobvyklé, bolo, že si úžasné a neuveriteľné príbehy časom prikrášlil, niečo pozabudol a tak sa aj príbehy menili. Spôsob, ako zachovať originálnu podobu chaosu, ktorý spôsobovali v pokojných vodách hlavne tri nenažrané žraloky, bolo písať denník. Ten si dnes môžete prečítať aj vy v podobe eknihy Denník zúfalého zamestnanca.
Realita slovenských pracovných kolektívov?
Slovenské pracovné kolektívy sa v minulosti riadili rôznymi pravidlami. Ovplyvnil ich socializmus, kolektívne činnosti, oslava manuálnej práce. Dnes chce každý robiť kancelársku prácu a pracovať hlavou, v suchu, teple, s čerstvou kávou pri klávesnici. Možno akési nevybúrené chute potom z niektorých jedincov robia šialencov. Mirov denník je dôkazom toho, že konkrétni ľudia vo vedení môžu mať nešťastnú ruku vo výbere zamestnancov. Výsledok? Rozvrátený kolektív a nastolenie takého bordelu, že už nie je cesty späť. V každej kancelárii, vo veľkých firmách a všade tam, kde je viacero ľudí pohromade, panujú nejaké vzťahy. Denník je tak výpoveďou o jednom mieste o jednej anonymnej firme slávneho mena, v ktorom sa však nakoniec vidia aj mnohí ďalší. Poznajú situácie, problémy, aj keď len ťažko sami naďabia na tri tak odlišné a predsa podobné charaktery, s ktorými môžete byť prinútení spolupracovať.
Nie, toto nie je denník o kuríne plnom sliepok, ohováraní a intrigách, aké sa objavujú ako inšpirácie v kabelkových románoch. Toto je denník zúfalého zamestnanca, ktorý sa nakoniec stal len jedným z mnohých, ktorí vypadli a urobili dobre. Aj on následne pochopí, že takéto pre človeka zničujúce peklo v zamestnaní nie je štandard. Je to svet, ktorý mal opustiť už dávno a prestať veriť, že rovnaký brodel je v každom kolektíve.
