11.6 C
Bratislava
sobota, 21 novembra, 2026
V rubrikách:

Tancujúca mánia v Štrasburgu 1518: čo sa skutočne stalo?

V lete roku 1518 sa v Štrasburgu odohrala udalosť, ktorá dodnes patrí medzi najzvláštnejšie epizódy európskych dejín. Ľudia sa na verejnosti dostávali do stavu, pri ktorom opakovane a zdanlivo nedobrovoľne tancovali. Mestské úrady situáciu riešili, lekári hľadali príčinu a postihnutých nakoniec posielali k svätyni svätého Víta.

Tanečná hystéria a záhadné okolnosti, foto: vytvorená nepôvodná ilustrácia
Tanečná hystéria a záhadné okolnosti, foto: vytvorená nepôvodná ilustrácia

Základ príbehu je historicky doložený. Horšie je to s niektorými detailmi, ktoré sa dnes opakujú v článkoch a dokumentoch. Najmä tvrdenia o štyroch stovkách tanečníkov, pätnástich mŕtvych denne či žene menom Frau Troffea nemožno všetky zaradiť medzi rovnako spoľahlivé fakty. Pri udalosti starej viac než päť storočí preto treba rozlišovať medzi dobovými záznamami a tým, čo do príbehu pribudlo v neskorších kronikách, alebo ľudovej literárnej tvorbe či tradovaním.

Žena, ktorá začala tancovať

Udalosť sa odohrala v júli 1518. Štrasburg bol vtedy slobodným ríšskym mestom Svätej rímskej ríše, nie francúzskym mestom v dnešnom politickom zmysle. Najstaršie pramene hovoria o žene, ktorá začala na ulici tancovať a pokračovala v tom niekoľko dní. Postupne sa pridávali ďalší ľudia. Dobové dokumenty hovoria približne o niekoľkých desiatkach postihnutých, zatiaľ čo neskoršie kroniky uvádzali oveľa vyššie počty a v niektorých prípadoch až okolo 400 ľudí.

Veľmi často sa prvá tanečnica označuje ako Frau Troffea. Toto meno však nie je také isté, ako môže pôsobiť pri čítaní populárnych článkov. Najbližšie dobové dokumenty hovoria iba o nemenovanej žene. Meno Troffea sa spája predovšetkým s neskoršími rozprávaniami vrátane spisov lekára Paracelsa, ktorý sa udalosti venoval s časovým odstupom. Vieme, že tanečná mánia v Štrasburgu v roku 1518 skutočne nastala a že bola natoľko vážna, aby sa ňou zaoberala mestská rada.

Nešlo pritom o oslavu ani veselú pouličnú zábavu. Záznamy opisujú správanie ako chorobné a nedobrovoľné. Ľudia pokračovali v pohyboch napriek únave a úrady ich považovali za postihnutých nezvyčajnou chorobou.

Mesto najskôr dovolilo ďalšie tancovanie

Lekárske predstavy začiatku 16. storočia sa od dnešných výrazne líšili. Miestni lekári vysvetľovali problém okrem iného prehriatím organizmu a nerovnováhou telesných procesov. Do dobového uvažovania vstupovali aj astrologické predstavy, vplyvy Mesiaca či Slnka, konštalácia hviezd a pod. Mestská rada určitý čas umožňovala postihnutým pokračovať v tanci a poskytla im priestory, kde sa mohli pohybovať. V niektorých neskorších záznamoch sa spomínajú aj hudobníci a ľudia, ktorí mali tanečníkom pomáhať zostať na nohách. Predstava bola z dnešného pohľadu zvláštna: chorobný stav mal odznieť po tom, ako sa človek dostatočne „vytancuje“.

Postupne sa prístup zmenil. Hudba a verejný tanec boli obmedzované a postihnutých začali posielať k svätyni svätého Víta neďaleko Saverne. Svätec bol v ľudovej viere spájaný s podobnými stavmi a ľudia mohli chorobu chápať ako jeho trest či kliatbu. Pri svätyni sa vykonávali náboženské obrady. Po niekoľkých týždňoch táto záležitosť ustúpila. Oveľa problematickejšie je tvrdenie, že tanečníci vo veľkom zomierali.

Tom Hiddleston pátra po ľuďoch, ktorí prežili zánik Pompejí

Často sa uvádza, že na vyčerpanie, dehydratáciu alebo zlyhanie srdca zomieralo až 15 ľudí denne. Tento údaj však nepochádza z najbližších zachovaných mestských záznamov. Historici upozorňujú, že súdobé dokumenty, ktoré udalosť opisujú, úmrtia vôbec nemusia spomínať. Správy o veľkom množstve mŕtvych sa objavujú v neskorších textoch. Preto nemožno tvrdiť ako istotu, že stovky ľudí tancovali až do smrti. Je možné, že počas udalosti niekto zomrel, no počet obetí jednoducho nepoznáme.

Námeľ z raže znie zaujímavo, má však problémy

Jedným z najznámejších moderných vysvetlení je otrava námeľom, hubou Claviceps purpurea, ktorá napáda najmä raž. Jej alkaloidy môžu vyvolávať vážne neurologické príznaky, kŕče, halucinácie a poruchy prekrvenia. Z niektorých námeľových látok chemicky vychádzajú aj zlúčeniny príbuzné LSD. Na prvý pohľad preto hypotéza pôsobí lákavo: kontaminovaný chlieb mohol spôsobiť zvláštne správanie celej skupiny obyvateľov. Ako úplné vysvetlenie štrasburského prípadu má však viacero problémov.

Ťažká otrava námeľom môže vyvolávať kŕče a bolestivé neurologické prejavy, prípadne vážne poškodenie končatín. Nie je pritom jednoduché vysvetliť, ako by postihnutí dokázali celé dni vykonávať rytmické pohyby pripomínajúce tanec. Otrava by tiež musela zasiahnuť ľudí spôsobom, ktorý by pomerne presne kopíroval kultúrne známy obraz „tanca svätého Víta“. Námeľ preto zostáva často opakovanou hypotézou, nie potvrdenou príčinou udalosti.

Rovnako nemožno jednoducho diagnostikovať tanečníkov modernou neurologickou chorobou, najmä nie z popisu z roku 1518. Pojem tanec svätého Víta sa neskôr používal aj pre Sydenhamovu choreu, neurologické ochorenie spôsobujúce mimovoľné pohyby. To však neznamená, že obyvatelia Štrasburgu v roku 1518 trpeli práve touto chorobou. Historické pomenovania a dnešné medicínske diagnózy nie sú totožné.

Stres, strach a psychogénna porucha

Jedným z najdiskutovanejších vysvetlení je dnes masová psychogénna porucha. Ide o situáciu, pri ktorej sa v skupine ľudí objavia skutočné telesné alebo psychické príznaky bez spoločnej toxickej či infekčnej príčiny. Staršie texty používali označenie „masová hystéria“, ktoré sa dnes považuje za nepresné a zastarané.

Štrasburg mal v rokoch pred udalosťou veľmi nepriaznivé podmienky. Región zasiahli slabé úrody a nedostatok potravín, obyvatelia čelili chorobám, chudobe aj sociálnemu napätiu. Náboženská predstava božieho trestu bola zároveň bežnou súčasťou vtedajšieho života.

Dôležitú úlohu mohla hrať práve viera v svätého Víta. Ľudia poznali predstavu, že svätec môže človeka potrestať nekontrolovateľným tancom. Ak sa prvé prípady objavili pred očami ďalších vystresovaných a silne veriacich obyvateľov, príznaky sa mohli šíriť prostredníctvom strachu, očakávania a napodobňovania bez vedomého predstierania.

Historik medicíny John Waller považuje podobný mechanizmus za najpravdepodobnejšie vysvetlenie. Nie všetci historici však prijímajú každý detail jeho rekonštrukcie a odborná literatúra upozorňuje, že stredoveké a ranonovoveké tanečné mánie pravdepodobne nemali vždy jednu spoločnú príčinu. Pri udalosti z roku 1518 navyše nemáme pacientov, ktorých by bolo možné vyšetriť, biologické vzorky ani presný klinický opis každého postihnutého. Diagnóza stanovená po piatich storočiach preto musí zostať hypotézou. Nikto sa nezdôveril s tým, prečo tancoval, čo cítil, alebo či mal svoje telo pod kontrolou.

Skrátka nastal kolektívny stav, ktorý svojou nevysvetliteľnosťou zaujal odborný svet, aj nadšencov záhad.

Prečo sa na starých fotografiách ľudia neusmievajú?

Pozrite si tiež:

Mohlo by zaujímať taktiež:




Roman
Roman Autor článku s tematikou zábavy, televízie, alebo niektorých spoločenských problémov. Pochádza zo stredného Slovenska a na striedačku žije v Rakúsku.

Mohlo by vás zauijímať aj:

- Inzertný priestor -

Posledné články

Náhodná zaujímavosť

Allegro.cz 600x300

Knihy a čítanie

Buďte v spojení

1,016FanúšikoviaPáči sa
260OdberateliaPredplatiť