Konrad Lorenz dokázal, na rozdiel od mnohých iných autorov a kľúčových diel venovaných etológii a skúmaniu správania, zaujať svet aj dielom na pár desiatkach stranách. Nepotreboval čitateľom ponúknuť rozsiahle dielo v objeme stoviek strán, aby zasadil tak trefný úder pocitu, že človek napreduje a stáva sa čoraz lepším a lepším. Otvoriť oči spoločnosti sa mu podarilo v roku 1973 knihou Osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva, ktorá rozoberá osem zásadných faktov ako oblasti, v ktorých človek má pocit svojej výnimočnosti a zdokonaľovania. Pohľad Konrada Lorenza ako biológa je pohľadom na správanie človeka ako na živočíšny druh.
Na svoju prax a vzhľadom na desaťročia výskumu zvierat si mohol dovoliť mnohé činnosti a prejavy moderného človeka porovnať so zvieratami. Vychádzať v jednotlivých teóriách a myšlienkach zo správania známeho z výskumov. Na rok 1973 tak priniesol dielo vysoko aktuálne aj dnes. Varovaním bolo pred 45 rokmi a je ním aj v roku 2018.
Osem hlavných hriechov spoločnosti
Za osem hlavných hriechov pokladá kľúčové zlyhania a sebadeštruktívne správanie ľudstva, ktoré je ovplyvniteľné, ale aj také, ktoré prichádzali postupným vývojom a modernizáciou. Sú to preľudnenie, devastácia vlastného životného prostredia, beh o závod so sebou samým, pri ktorom sa vytvára čoraz viac zrýchľujúca honba s časom s cieľom zisku v akejkoľvek podobe. Ďalej je to vyhasnutie citov, v ktorom naráža na čoraz väčšie odlúčenie od prírody, spoliehanie sa na novodobé vynálezy pri každej nespokojnosti, po riešení citových problémov inými spôsobmi, ako v minulosti, alebo ako tomu je vo zvieracej ríši, ale hlavne akákoľvek bolesť, prípadne nechuť je riešená liečivami, alebo hľadaním ciest, ako sa zbaviť pocitov aj v ďalších jeho podobách. Ďalším hriechom je genetický úpadok, v ktorom sa autor zaoberá aj genetickým podmienením správania, v rámci kriminality ale aj v rámci asociálneho správania. Porovnáva hmyz a niektoré živočíšne druhy s tým, ako sa správajú v spoločnosti a ako vnímajú asociálne správanie. Uvádza tiež nelichotivý fakt o pravdepodobnosti nápravy ľudí s nedostatočným citovým vybavením, ktorí sú uväznení a po ich prepustení sa očakáva náprava. Dotýka sa tak všetkých odsúdených, tých s vrodenými defektmi ako aj tými, pri ktorých možno hovoriť o nedostatočnej výchove. Na väz)nov však naďalej pozerá z biologického hľadiska. „V postihnutom jedincovi biológ vidí skôr poľutovaniahodného jedinca, ako diabolského zločinca, čo je z hľadiska čisto teoretického tiež celkom správne“, vyjadril sa Lorenz v piatom hriechu venovanom genetickému úpadku. Veľmi zaujímavou je časť venovaná šiestemu hriechu a to tomu, ktorý popisuje rozchod s tradíciou.
Postupné odlučovanie vzťahov s najstaršou generáciou, kedy ju mladí považujú za nepotrebnú. Nástup moderných technológií vytvára vo veľkej rýchlosti spolu s mnohými inováciami pozmenil dobu. Dokázali sa jej prispôsobiť len mladšie generácie a tie nachádzajú v spojitosti so staršou generáciou len málo spoločného. Pre mladých je podľa Lorenza staršia generácia akoby cudzia etnická skupina. Dôvodom podľa Lorenza môže byť aj nedostatok kontaktu detí so staršou generáciou v detstve a nedostatočný vzťah s rodičmi. Od čias napísania jeho diela sa táto oblasť nezmenila. Najmä z legislatívnych a finančných dôvodov sú dnes deti odlúčené od rodičov ešte v skoršom období, než v minulosti a umiestňované sú do kolektívov s podobným vekom iných detí. Neprítomnosť rodičov doma stav len prehlbuje. Doktrína a poddajnosť ľudí ako siedmy hriech varuje pred stratou individuality.
Za ôsmy hriech ale prekvapivo nepokladá nič z charakterových vlastností, alebo z biologických vlastností človeka. Ôsmym hriechom je prekvapivo vyzbrojenie ľudstva nukleárnymi zbraňami, čo v čase Studenej vojny mohlo byť v knihe spomenuté ako varovanie a posolstvo pred hrozbou. Rozhodnutie človeka vyzbrojiť sa jadrovými zbraňami vníma ako veľké riziko. Lorenz pripúšťa, že postačí jediný šialenec, ktorý sa dostane k spúšťaciemu tlačidlu, alebo sa obyčajná nehoda môže protistranou považovať za útok omylom a rozpúta sa tak skaza, ktorá bola mimochodom už neraz ako možný scenár vyobrazená v popkultúre neskôr. Nezabúda však podotknúť, že práve jadrové zbrane sú najľahšie odvrátiteľná hrozba a hriech zo všetkých spomenutých. Dá sa ta k predpokladať, že dielo bolo v čase svojho vzniku akýmsi apelom a upozornením na to, že začiatok lepšieho ľudstva je možné začať od konca, od ôsmeho hriechu.
Pohľad zoológa na správanie človeka prináša pohľad, ktorým si má aj čitateľ uvedomiť, že je stále živočíšnych druhom a nie je niečím viac. Aj on mal spojenie s prírodou. V mnohom ale vývoj človeka napreduje iným smerom a vzďaľuje sa od prírody. Lorenz na mnohých miestach poukazuje na moderného človeka ako toho, čo spôsobuje svojim množením, šírením a správaním v konečnom dôsledku vlastnú záhubu. Prikladá pritom aj vlastné skúsenosti. Spájajú sa aj dnes s pozorovaním a pocitmi súčasného človeka. Preľudnenosť vníma ako nekontrolovanú mieru množenia, ktorá je možná len pri ľuďoch. Človek ako živočíšny druh nie je korisťou žiadnemu dravcovi, nemnoží sa podľa toho, aké má podmienky a neplánuje tak. Prírodná rovnováha, ktorú Lorenz niekoľko krát spomína ako systém, ktorý je schopný udržiavať nie iba potravinový reťazec, ale aj únosnú mieru každého druhu, teritórium konkrétneho druhu, je vďaka človeku celkom narušená, až zaniká. Poukázal na rozdielnosť správania ľudí, ktorí žijú na odľahlých miestach a ľudí z preľudneného New Yorku. Podobnosti pritom nachádzame aj na malom Slovensku, kedy vnímame prítomnosť iných ľudí s rôznou mierou agresivity.
Biológ a zoológ nazerá na človeka ako živočíšny druh
Ako biológ pozerá aj na fakt, že prítomnosť požierajúceho je pre požieraný druh vyslovene výhodou. „tempo rozmnožovania rastlín a živočíchov slúžiacich ako potrava je nastavené na spotrebu konzumenta, takže ak by tento faktor odpadol, nastalo by narušenie životnej rovnováhy,“ vyjadril sa Lorenz k udržaniu rovnováhy, čím upriamil pozornosť na primárne zákony prírody, ktoré sa v určitom období rozhodol človek porušiť a pozmeniť tak celkom fungovanie prírody, prípadne tým odštartovať vlastnú záhubu. Naráža pritom na ekologický pojem, ktorý sa v prostredí ekológie zvierat a rastlín vôbec nevyskytuje a týka sa len ľudí. Ide o pojem drancovanie. Inými slovami pritom v inej časti knihy kriticky hodnotí ekologické dopady ľudského konania, ak uvádza, že „civilizované ľudstvo v slepom vandalizme ničí živú prírodu, ktorá ho obklopuje a živí, ohrozuje samé seba ekologickým zruinovaním.
Zaujímavé je poukázanie na agresivitu človeka. Najmä v témach venovaných preľudnenosti a správaniu človeka v mestách triafa klinec po hlavičke najmä tým, že v roku 2018 možno vnímať situáciu rovnako, ak nie silnejšie. Mestá sú čoraz preľudnenejšie. Predmestia, o ktorých Lorenz hovorí ako o bývalom pokojnom vidieku meniacom sa na zastavané plochy strácajúce svoju pôvodnú krásu, sú dnes čoraz viac plnohodnotnými mestami. Nepomáha tomu ani úradná snaha o zachovanie zelene a oddychových zón. Jeho zmienky o agresivite spojenej s množstvom neznámych tvárí hovoria pravdu o tom, že sa človek stráca aj vnútorne, skrýva sa pred susedmi vytvorenou zástenou, hoci nemožno celkom súhlasiť s jeho názorom, že sa človek pred susedmi skrýva len preto, že v nich vidí svoje vlastné zúfalstvo. Moderný človek nemusí byť bezodkladne zúfalý, respektíve nemusí to tak vnímať, ak sa sám ocitol v tejto kultúre a žije v nej od začiatku. Skrývať sa pred susedmi môže mať aj dôvody osobné, vzťahové, či majetkové, človek potrebuje po celodenných kontaktoch vypnúť. Stále však môže mať naďalej otvorené dvere pre pozvaných, či susedov jednoducho povedané z iného poschodia a vchodu. Je však stále jasné, čo chcel myšlienkou Lorenz povedať.
Vo svojom diele sa dotýka aj viery. V poslednom hriechu sa zaoberá doktrínou, hľadaním pravej viery a tomu, čo ľudia veria. Dotýka sa aj o politické režimy diktátorských vlád, kde je usilované o zámer zbaviť ľudí individuality. Pripomína, že komunistickým režimom,, ale aj kapitalistickým výrobcom ide o jediné, vytvoriť z ľudí poddajných poddaných. V tejto časti knihy zaváňa dobou, kedy bola písaná. Upozorňuje však aj na aktuálny problém, manipulovania masami pomocou marketingu- Móde prikladá význam, aký určite nie je bežný. Módu pokladá za najúčinnejší nástroj zjednotenia požiadaviek manipulácie. Pripomína jej význam v minulosti, kedy sa ľudia snažili módou vyjadriť príslušnosť k oblasti, regiónu a krajine. Pokrok, v ktorom hrá prioritu to nové, ktorými sa vyšší odlišujú od podriadených, hnala aj výrobcov.
Kniha
Na diele, ktoré v českom preklade od Petra Příhodu 1990, zachováva mnoho odborných pojmov, je poznať, že bolo určené odbornej verejnosti. Opakovane využíval zmienky konkrétnych odborníkov a vedcov, ich výskumov a podkladal svoje tvrdenia reálnymi faktami. Aj pri preklade sa však zachovalo mnoho spojení a viet, ktoré nemusia byť celkom zrozumiteľné a jasné pre menej odborného čitateľa. Tým sa možno v úplnom význame niektorých viet môže strácať.
Aj napriek veku diela je však nutné podčiarknuť fakt, že je aj dnes vysoko aktuálne a malo by byť jednou z povinných súčastí učebných osnovodborov humanitných vied.
