V posledných dňoch počúvame súdy o tom, že sú ľudia nehumánni, neľudskí, neprijímajú prisťahovalcov a imigrantov. Objavil sa fenomén, ktorý tu doteraz nebol. Médiá, dokonca konkrétne skloňujú ľudskosť Slovákov aj iných krajín teraz najčastejšie. Odrazu je celkom jedno, či ste darovali 150x krv a zachraňujete nezištne životy, ste darcom orgánov a nechali ste si pre druhých aj koleno vŕtať.
Dnes je absolútne bezcenný fakt, či ste susedom strážili 40 rokov deti, aby im rodičia mohli zarobiť na dobrú školu a lepší život. Vy ste z toho mali ten výborný slastný pocit na duši a občas nejaký ten prebytok od Samkovho tatka z textilky, čo kedysi potiahol. Je dokonca jedno, koľko rokov ste boli dobrovoľníkom niekde v chudobinci, či pomáhali bezdomovcom. Toto dnes absolútne neurčuje to, či ste humanista, alebo nie. Dnes rozhoduje váš vzťah k prisťahovalcom.
Klamstvá plnia médiá a z humanistov sú nehumánne zvery
Mŕtvy chlapček na pláži, ktorý sa umelo stal symbolom utrpenia vďaka hnilobe novinárskych fotografov, spľasol, len čo vyšlo najavo, že si ho na pláž nastajlovali samotní novinári, aby mali krásne fotozábery a len čo vyšlo najavo, že jeho otec bol prevádzač, ktorému šlo o peniaze práve z tohto obchodu. Aj pri jeho fotografii sa objavili skeptici, okamžite odsúdení za svoju neľudskosť. Bolo zvláštne sledovať, že lekár zo Žiliny, ktorý v záchranke zachránil nejeden život a ešte viac mimo nej, bol označený jeho vlastnými priateľmi za neľudské zviera, pretože spochybnil dieťa a našu vinu za jeho smrť. Áno, aj o to sa snažili médiá z celého sveta, vykresliť jeho smrť ako symbol kolektívnej viny Európskej únie. Ale žiaden Slovák ani toho Muammara Kaddáfiho nezabil, nieto ešte aby naozaj aktívne blokoval nejakého prisťahovalca. Dnes už vieme, že ak polícia lapá zločinca porušujúceho zákon, je dobré polícii nepomáhať a to ani podloženou nohou, keď nemáte voľné ruky. Vďaka prisťahovalcom a prípadu maďarskej kameramanky je totiž možné napomáhanie polícii považovať za totálny zvrat v kariére a aj v živote. Údajne reflex, no zmenil jej život.
Prisťahovalci nie sú problém. Tak prečo sa ich bojíme?
Petr, hipster ako vyšitý, žijúci na sídlisku v blízkosti známeho viedenského zámku Habsurgovcov na ulici, kde je Moslimov viac, ako Rakúšanov, alebo skôr nemoslimov, má od moslimských susedov zakázané objať vlastnú manželku verejne na ulici tak, aby to videli ich deti. Tento susedský príkaz dostal po tom, čo pristihli, ako Petr kráča domov a za zadok sa dotýka vlastnej priateľky. Mal sa odvtedy prispôsobiť komunite, ktorá tam žije a ich kultúre. Zvažoval kúpiť priateľke kabelkového psa. Ak by mal viac času a naozaj by si ho zadovážil, zrejme by ho čakali podobné problémy ako sú v Českej Lípe, kde údajne psíčkari nemajú na ružiach ustlané. Islam neprijíma psov v dome, ak prejde prah domu, údajne ho znesvätí. Samotný Petr sa vyjadril veľmi trefným názorom.
„Nie, prisťahovalci nie sú problém. Netreba ich nijako súdiť skôr, než sa prejavia. Mojimi najlepšími priateľmi z Viedne sú Ind, Izraelčan a Iračan. Problémom budú prisťahovalci len vtedy, pokiaľ sa odmietnu prispôsobiť a na svoj obraz budú meniť miesto, kam prídu, za každú cenu a zaslepene.“ Má pravdu. Prisťahovalci naozaj nie sú pre nás problémom, pokiaľ majú záujem žiť v pokoji a mieri a tých je dostatok. Nebudú pre krivý pohľad odpaľovať nálože a správať nevypočítateľne, ako je žiaľ pre túto mentalitu možné, pretože pre nás môže nevypočítateľnou byť. Toto žiaľ nedokáže poprieť žiaden odborník na kultúrne rozdiely. Žiaden. Nech to znie akokoľvek, len hlupák by za tým videl slovný útok. Naše kultúry sú odlišné a každá má svoje hranice v rôznych aspektoch posunuté na inú úroveň. Pre našu kultúru je bežné to, v čom sme vyrastali a považujeme ju za štandard. Inú kultúru posudzujeme len podľa toho, že sa odlišuje od našej.
Facebook ako bojové pole
Facebooku sa objavujú reportáže o Merkelovej príhovore, kde ju nepustili k slovu pre ohlučujúce bučanie a piskot. Facebook je dnes plný vtipov, irónie, ale tiež fotografií a videí z ťaženia a spúšte, ktorú po sebe zanechávajú prisťahovalci v Srbsku a Maďarsku. Facebook sa stal bojovým poľom. Na jednej strane stoja tí, ktorí sú zhrození z obsahu a nie vždy aj verejne známych faktov a informácií, ktoré zaznamenali bežní ľudia. Zdieľajú ich, šíria ďalej, pridajú komentár, boja sa, majú strach, muži odmietajú predstavu, že ich nezahalené manželky budú o pár desaťročí dôvodom na susedské nezhody, či rozbroje na sídlisku, alebo nebodaj pre zmeny zákonov. Toto tvrdia ľudia v krčmách, na grilovačkách a na Facebooku. Na druhej strane stoja tí, ktorí sa okamžite pustia do prekvapených vyjadrení v zastúpení za názor humánnosti. Za každú cenu musia zasiahnuť a stáť na strane spravodlivosti a pravej humánnosti. Človek z prvého tábora, bez rozdielu toho, ako veľmi humánny doteraz bol, odrazu na Facebooku stráca priateľa, vznikajú hádky, nedorozumenia a odrazu komunikujú aj tí, čo sú celé roky priateľmi len z akejsi nutnosti, „Veď čo keby som ho znova po 15 rokoch niekedy ešte potrebovala…“. Facebook najvýraznejšie zo sociálnych sietí rozháda ľudí proti sebe. Môžu za to články a komentáre. Pridáte protinázor, no medzi priateľmi sa objaví človek zástanca názora iného. Nastávajú boje, ktoré neraz končia rezignáciou, alebo len blokovaním, zmazaním. Pre niekoho je to jednoduchšie, ako brať svoj názor späť. Je však šokujúce, alebo ani nie? Typický Slovák pozrie večerné správy a ocitá sa v depresii. Koľko depresie sa objavuje u ľudí, kde nikdy nebola? Väčšina Slovákov to zrejme pozoruje aj bez toho, aby o tom niekto písal.
Zabudnite na predvolebné obdobia a iné otázky, ktoré môžu ľudí rozvadiť. Tieto hádky a protichodné diskusie, za ktoré sa dá po novom ísť sedieť do chládku, sú oveľa silnejšie a týkajú sa problému, ktorý sa už nedá vrátiť späť. Môžete zabudnúť na zachraňovanie krvi, dobrovoľníctvo a darcovstvo, ak ste chceli byť humánni. Stačí, že vás sklamalo, v akom stave zanechávajú prisťahovalci vlaky a záhradky, a celá vaša humánnosť = ľudskosť sa stráca. Slovensko je však zdá sa veľmi nehumánny národ. Ak nesúhlasíte s prisťahovalcami, vďaka trefnej mohutnej kampani a médiám nie ste ľudskí. Ak ale nie sú ľudia ľudskí, potom sú… a to necháme na vás.
Vzhľadom na to, že dnes na Facebooku prebiehajú drobné vojny a spoločnosť je roztrieštená na obrovský tábor ľudí s obavami a neistotou a ľudí s otvorenou náručou, by sme neradi boli cieľom útokov od kohokoľvek z nich. Článok nevyjadruje žiaden definitívny postoj, zobrazuje reálne fakty a situácie, ktoré sú a poukazuje na nové zhodnotenie slova „ľudskosť“, ktoré sa stalo podivným heslom v spoločnosti. Článok popisuje reálnu situáciu na Facebooku. V prípade záujmu poprieť obsah by sme tým pádom radi požiadali o rozsiahly prieskum po slovenských domácnostiach v rônych regiónoch a krčmách. Následne vyvodili dôsledky voči zmienke o našich pozorovaniach na Facebooku, v krčmách a pri rodinných stretnutiach, aby sme ich pozmenili podľa Vašich zistení. Článok spomína pozorovania a vyjadrenia. Nepovzbudzuje k rasovej neznášanlivosti a ani nie je útočný, či porušujúci zákony Slovenskej republiky. Článok popisuje nový fenomén, ktorý dostatočne vysvetľuje jeho názov.
Tomáš, Klára, Petr, Michal C.
