V nórskom meste Longyearbyen nepochovávajú, nesmieš tu zomrieť

Longyearbyen je nórske mesto nachádzajúce sa za polárnym kruhom. Ako hlavné mesto súostrovia Svalbard má síce dôležitý administratívny štatút, no žije v ňom len okolo 2000 obyvateľov. Hovorí sa tu nórsky a rusky a ako najsevernejšie mesto sveta s trvalým osídlením sa stretáva s niekoľkými netradičnými obmedzeniami.

Longyearbyen – mesto, v ktorom sa neumiera

Názov mesta naozaj pochádza z angličtiny a pomenovania príliš dlhého dňa. Založené bolo totiž v roku 1906 Američanom J. M. Longyearom, ktorý sa sám volal ako dlhý polárny deň, čo je neuveriteľná náhoda. Lokalita prosperovala najmä pre ťažbu uhlia, čiastočne pre rybolov. Počas II. svetovej vojny ho zničili Nemci (leží totiž na Špicbergoch, kam siahali nacistické záujmy), ale po vojne bolo opäť obnovené.

foto: ilustračná fotografia Nórska

Zomrieť tu znamenalo ocitnúť sa na miestnom cintoríne, kde sa však telo mŕtveho nerozloží. Zamrzne. Veľká zima a len mierne ústupky teplôt, dovolia len veľmi pomalý rozklad, čo znamená, že mŕtvi zostávajú bez zásadných zmien v zemi aj celé desiatky rokov. To však nebol jediný a hlavný dôvod, pre ktoré sa nórske úrady rozhodli zaviesť zákaz pochovávania ako aj, keď sa to tak vezme, zomierania. Hlavným varovným prstom bolo objavenie vírusov chrípky, ktoré v dávnej minulosti usmrtila niektorých pochovaných. Šlo o sedem obetí španielskej chrípky, ktorá dosiahla aj toto súostrovie.

Ako to teda je?

Zomrieť a byť pochovaný na ostrove naozaj nie je také ľahké. Kým zomrieť môže naozaj ktokoľvek, priame pochovanie je možné len s úradným súhlasom. Pochovávanie je pritom riešené jednoduchým riešením. Telá sa odvážajú na nórsku pevninu a sú pochovávané na tamojších cintorínoch. Mŕtvy sú tak síce ďalej od rodiny, no s takýmto nastavením mnohí žijú. Možnosťou je aj spopolnenie v krematóriu, ktoré mesto Longyearbyen má. Nie je však voľbou pre všetkých obyvateľov.

Riziko oživenia niektorých chorôb tak spôsobilo spozornenie vedcov, ktorí sa zaoberajú aj prípadnými štúdiami možných zárodkov a vírusov v roztápajúcich sa ľadovcoch. Aj tie totiž predstavujú časovanú bombu, na ktoré nie je ľudstvo pripravené.