Americký priemysel patrí medzi najvyspelejší na svete a kým si začali uvedomovať dôležitosť patentov, nepotrebovali rozsiahle štúdie a roky naťahovania. Priemyselné vlastníctva začali v USA riešiť pomerne skoro, hoci oveľa popredu boli v stredovekom Anglicku. Prvý americký patent bol zaregistrovaný v roku 1790. Dovtedy skrátka prisťahovalci využívali známe technológie a dovoz. Od patentu udeleného vynálezcovi Samuelovi Hopkinsovi však možno hovoriť ako o období, kedy začali byť spojené štáty aktívne a tvorivé, čiže tak trochu samostatné.
Samuel Hopkins a technológia výroby potaše
Samuel Hopkins (1743-1818) bol prvý, ktorý získal patent podľa celkom nového patentového nariadenia. Stalo sa tak 31. júla 1790. Prezident George Washington nový zákon podpísal 10. apríla 1790. Nešlo pritom o patentový úrad ako dnes, ale o výbor zložený z ministerských predstaviteľov, ministra vojny a generálneho prokurátora. Jednoducho tí najvyšší mimo prezidenta rozhodovali o pridelení patentu. Nebolo ich tak veľa, boli skôr výnimočné. Prvý americký patent sa netýkal žiadneho vynálezu, ktorý by uľahčil život bežnému obyvateľstvu. Aj keď, nie priamo. Jeho patent sa týkal vylepšenej technológie a postupu priemyselnej výroby potaše chemickou cestou. Bolo to práve včas, keďže dopyt po tejto látke začal prudko narastať. Najmä pre jeho využitie v textilnom priemysle.
Čo je to tá potaš?
Uhličitan draselný K₂CO₃ tiež známy ako soľ kyseliny uhličitej, alebo tiež pod podivným názvom vychádzajúcim z anglického potash, v slovenčine jednoducho potaš. Aj pôvod slova „pot-ash“ vychádza zo slov „hrniec-popol“. V našich končinách je menej známy názov flus, ktorý pochádzal z nemeckého výrazu pre tavidlo – „fussmittel„. Z chemického hľadiska v laboratórnych či priemyselných podmienkach vzniká reakciou medzi hydroxidom draselným a oxidom uhličitým. V tej podobe je aj bielou kryštalickou látkou.
Potaš je z historického pohľadu mimoriadne dôležitá v rozvoji priemyslu na Slovensku. Potaš totiž používali pri znižovaní bodu tavenia oxidu kremičitého. Inak povedané, aby sklárne vôbec mohli v stredoveku dosiahnuť roztopenie piesku do podoby skla, potrebovali príliš vysokú teplotu, ktorú mohli dosiahnuť len veľmi vyspelými technológiami a silným palivom. Alebo využili potaš ako prímes do piesku a tým znížili tento bod na dosiahnuteľné podmienky, ktoré umožňovali výrobu skla. Využíval sa pri nej popol z bukového, alebo tiež iného tvrdého dreva. Nečistoty potaše spôsobovali zafarbenie, alebo dojem nečistého skla.
Potašárne vyrábajúce potaš spotrebovali ohromné množstvo dreva, aby z jeho popola mohli vyrábať látku využívanú v sklárňach, ale neskôr aj v papierenskom priemysle, či dokonca pri výrobe kyanidu draselného. Práve potaš bola dôvodom masívneho odlesňovania v mnohých krajinách Európy. Aj to bolo dôvodom zavádzania niečoho nevídaného – recyklácie dreva, zberu odpadu, ale aj zberu popola ako takého.
