Kostra bez lebky patrí k nálezom, ktoré dokážu okamžite vyvolať predstavu dávneho trestu alebo protivampírskeho opatrenia. Archeológia je však v takom prípade oveľa opatrnejšia. Oddelená alebo úplne chýbajúca hlava sama osebe neprezrádza, čo sa človeku stalo. Mohol byť popravený, padnúť pri násilnom konflikte, jeho telo mohlo byť zohavené po smrti, hrob mohli neskôr otvoriť ľudia obávajúci sa návratu mŕtveho a časť kostry mohla zmiznúť dokonca až o stáročia neskôr pri stavebných prácach. Poznáme rôzne možné scenáre, ktoré je veľmi ťažké rekonštruovať. Nájsť hrob a kostru bez hlavy však vždy vytvára veľké otázniky. Podľa hlavy možno lepšie zistiť vek, stravovanie, neraz aj príčinu smrti. Ak hovoríme o upíroch, správnejšie je hovoriť o nálezoch kostier o ktorých sa iní domnievali, že patrili upírom a tak na nich boli vykonané protivampírske opatrenia. Lenže kde získať istotu?
Práve preto patria nezvyčajné hroby medzi prípady, pri ktorých je dôležitá nielen samotná kostra, ale celé miesto nálezu. Rozhodovať môže poloha tela, stav krčných stavcov, predmety v hrobe, umiestnenie hrobu voči ostatným pochovaným, historické záznamy aj stopy po neskoršom narušení. Nález hrobu bez hlavy v istom období motivuje uvažovať nad záhadou a marketing súkromných archeologických spoločností dokonca môže zaujať tým, že svoj nález označí za možného upíra… Ale stále môže ísť len o marketing, hoci tým podkopávajú svoju odbornosť.
Keď hlava nechýba, iba leží inde
V materiáloch venovaných slovenským poverám o upíroch, napríklad aj v knihe Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei) , sa objavuje napríklad avarské pohrebisko v Radvani nad Dunajom. Tam bol skúmaný hrob s oddelenou hlavou položenou medzi nohami pochovaného. Takáto situácia je podstatne výpovednejšia než hrob, v ktorom lebka jednoducho chýba. Ak sa lebka nachádza v tej istej hrobovej jame, ale bola zámerne premiestnená na nezvyčajné miesto, existuje väčší dôvod uvažovať o úmyselnom zásahu do tela. Ani vtedy však automaticky nejde o „upíra“. Oddelenie hlavy mohlo byť trestom, následkom popravy alebo súčasťou pohrebného rituálu. V dávnych dobách je pritom rituál pravdepodobnejší, ako v dobách po nástupe kresťanstva. V prípade hrobu, ktorý bol po pochovaní znovu otvorený a telo bolo dodatočne pozmenené, sa už môže zvažovať aj snaha zneškodniť mŕtveho, ktorého sa komunita obávala.
Takéto zásahy poznáme aj zo slovenských etnografických záznamov. V poverách sa objavuje oddelenie hlavy, jej uloženie medzi nohy, otočenie tela tvárou nadol, zaťaženie kameňom či prebodnutie kolom. Ich spoločným zmyslom malo byť zabrániť mŕtvemu v návrate alebo ďalšom škodení živým. Strach ľudí v dedine, pozostalých, alebo dokonca v niektorých prípadoch lokálnu úradnú moc hnala urobiť niečo, čo nebolo spoločensky prijateľné. Nevedno pritom, koľko takýchto zásahov a ťažení proti mŕtvemu v minulosti prebehlo pod rúškom tajomstva a bez záznamov.
Popravený človek môže vyzerať ako „upírsky“ nález
Odťatá hlava je zároveň jedným z najstarších spôsobov popravy a rýchleho násilného usmrtenia. Znamená zaručený koniec pre nešťastníka s takýmto rozsudkom. Skrátka takáto poprava je okamžitá a netvorí žiadne zdržania, peripetie a podobne. Prípad, ktorý by vyznel fantasicky, keby sa uberal cestou protiupírskeho ťaženia, ale úspešne sa krotil, bol nájdenie rímskeho pohrebiska Knobb’s Farm v anglickom Cambridgeshire (pozrite viac na: Cambridge Core). Z 52 preskúmaných hrobov obsahovalo až 17 jedincov s oddelenou hlavou. Pri niektorých kostrách sa podarilo podľa stôp na kostiach určiť, že k odťatiu došlo nie až po smrti, ale bola dôvodom smrti. Autori výskumu dospeli k názoru, že najlepším vysvetlením je súdna poprava, nie protivampírske alebo iné pohrebné opatrenie.
Zaujímavé je, že títo ľudia neboli pochovaní úplne odlišne od ostatných. Nachádzali sa medzi bežnými hrobmi a ani hrobová výbava ich jednoznačne neoddeľovala od ostatnej komunity. Aj popraveného človeka totiž mohla rodina následne pochovať spôsobom podobným ostatným zosnulým. Podobne to bolo u nás. Telo popraveného, ktorému kat oddelil hlavu od zvyšku tela, bolo odovzdané rodine, ak mala peniaze na pohreb.
Inde môže byť situácia opačná. Známe sú samostatné pohrebiská popravených situované mimo bežných cintorínov alebo pri hraniciach území. Napríklad v anglosaskom Anglicku vznikali od 7. storočia samostatné popraviskové cintoríny, často vzdialené od sídel a bežných pohrebísk bežných občanov. Takéto umiestnenie je preto pre archeológa ďalšou významnou indíciou. Podobne treba uvažovať pri vojnových udalostiach. Ak sa telo bez hlavy objaví v masovom hrobe, v priestore bojiska alebo spolu s ďalšími obeťami násilia, môže byť jedným z vysvetlení vojenský konflikt, poprava zajatcov či iná tragická udalosť. V Južnej Amerike by to pokojne mohla byť rituálna záležitosť pôvodných obyvateľov. Samotná chýbajúca hlava však nedokazuje, že pochovaný bol vojak. Rozhoduje celý súbor nálezov a historický kontext miesta.
Hrobová výbava pomáha, ale ani jej neprítomnosť nerozhodne
Dôležitou stopou sú predmety uložené spolu s mŕtvym. Šperky, časti odevu, nádoby, zbrane, mince alebo zvyšky rakvy môžu pomôcť zaradiť pohreb časovo aj spoločensky. Rovnako dôležité môže byť, či hrob rešpektuje orientáciu ostatných hrobov a či sa nachádza uprostred cintorína alebo niekde na jeho okraji. Ako je otočené telo, aké nonsy a pôdu má okolo seba, či sa nemenia vrstvy neskorším kopaním.
Ani hrob bez jediného predmetu však nemožno automaticky označiť za hrob trestanca alebo spoločenského vydedenca. Chýbajúca hrobová výbava môže súvisieť s chudobou, obdobím, náboženskými zvyklosťami, rozkladom organických predmetov alebo dávnym vykradnutím hrobu. Stále teda nemožno jednoznačne potvrdiť, že kostra patrí upírovi. Presnejšie nešťastníkovi, o ktorom sa domnievali iní, že by mohol byť upírom.
Oveľa silnejšia situácia nastáva, ak sa archeologický nález dá spojiť s písomnými prameňmi. Staré mapy môžu zachytiť cintorín, popravisko alebo miesto pochovávania chudobných. Mestské a cirkevné záznamy môžu niekedy prezradiť, kto bol na danom mieste pochovaný. Pri mladších hroboch môže existovať meno, dátum smrti, náhrobný kameň a ďalšia dokumentácia.Na miestach, kde neexistoval vojnový konflikt, nepôsobil kat a ani nebol prepožičaný od mesta s právom meča, však nastupuje oprávnene niekoľko otáznikov. Je rozdiel skúmať anonymnú kostru bez lebky zo stredovekého okraja osídlenia a skúmať hrob konkrétneho človeka, o ktorom vieme, kedy zomrel, kto ho pochoval a čo sa s jeho hrobom následne stalo.
Aj slovenské materiály ukazujú, aký veľký význam má dokumentovaný príbeh. Etnologička Katarína Nádaská skúmala prípad zo Zemplína z konca 80. rokov 20. storočia, pri ktorom miestni po sérii chorôb a úmrtí pripísali nešťastie zomrelému gazdovi. Jeho telo vykopali a oddelili mu hlavu, pričom vinníci boli za svoj čin následne potrestaní. Pamätníci tejto udalosti stále žijú. Ďalšie zmienky je možné nájsť v knihe Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei).
A niekedy za všetkým môže byť bager
Existuje ešte jedno podstatne prozaickejšie vysvetlenie, ktoré sa spája najmä so zastavaným priestorom, ulicami a miest, kde sú bagrované inžinierske siete. Hrob nemusel byť úplný už v okamihu, keď sa k nemu dostali archeológovia. Nájdeným cintorínom mohla niekedy v minulosti prechádzať cesta, základová jama, kanalizácia, vodovod, elektrický kábel alebo iná inžinierska sieť. Zemné práce môžu zasiahnuť iba hornú či jednu bočnú časť hrobu. Ak pritom lyžice bagrov odstránia práve oblasť lebky, neskorší výskum odkryje zdanlivo záhadnú bezhlavú kostru.
Nie je to iba teoretická možnosť. Archeologické pohrebiská boli opakovane objavené práve pri kladení potrubí a stavebných prácach. Historic England napríklad eviduje ranostredoveké pohrebisko v Alcesteri, cez ktoré sa prekopala trasa vodovodného potrubia a zasiahla 16 hrobov. Aj na Slovensku poznáme prípady, kedy pri výkopových prácach až po istom čase niekomu napadlo skontrolovať vybagrovanú zeminu a podivné biele kúsky kostí, ktoré nepatrili uhynutému domácemu zvieraťu. Aj preto existujú cielené archeologické výskumy, po ktorých nastupuje v niektorých rozsiahlych projektoch práca ťažkej techniky. Odborné usmernenia archeológov výslovne upozorňujú, že výkopy základov, drenáží či inžinierskych sietí môžu staršie archeologické vrstvy a hroby narušiť.
Pre archeológa je preto dôležité rozpoznať hranice pôvodnej hrobovej jamy aj mladšieho výkopu, ktorý cez ňu prechádza. Niekedy sa dokonca ďalšie časti kostry nájdu v premiestnenej zemine alebo o niekoľko metrov ďalej. Kostra bez hlavy teda môže byť pozostatkom človeka, ktorého sa jeho súčasníci báli aj po smrti. Rovnako dobre však môže patriť popravenému odsúdencovi, obeti násilia či vojny alebo úplne bežne pochovanému človeku, ktorého hrob poškodili stáročia neskôr. Protivampírske opatrenie je jedným z možných vysvetlení, nie automatickým rozsudkom nad každou kostrou s oddelenou hlavou.
Ďalšie zdroje
- Tomáš Galierik: Miesta zločinu a tragédií, kniha v sérii Temné Slovensko, vydavateľstvo DAJAMA, 2021, ISBN: 9788081361746, odkaz na obchod: https://www.bux.sk/knihy/790433-miesta-zlocinu-a-tragedii.html
