Piť vlastný moč alebo ho používať na pokožku znie pre väčšinu ľudí prinajmenšom zvláštne. Napriek tomu má takzvaná urinoterapia, označovaná aj ako auto-urinoterapia, pomerne dlhú históriu a dodnes má svojich priaznivcov. V rôznych obdobiach jej boli pripisované účinky od omladenia až po liečbu závažných ochorení.
Tu však treba oddeliť históriu alternatívnej medicíny od súčasných vedeckých poznatkov. Spoľahlivé klinické dôkazy, že pitie alebo vonkajšie používanie vlastného moču lieči choroby, neexistujú. Niektoré tradičné tvrdenia o urinoterapii sú navyše v priamom rozpore s tým, čo dnes vieme o fungovaní obličiek a zložení moču.
Urinoterapia má skutočne dlhú históriu
Staré indické texty moč ako liečebný prostriedok spomínajú
Spojenie urinoterapie s Indiou nie je úplne vymyslené. O použití ľudského aj zvieracieho moču sa nachádzajú zmienky v historických indických medicínskych a jogových tradíciách. S urinoterapiou sa často spája najmä Shivambu Kalpa, časť textu označovaného ako Damar Tantra. Slovo shivambu sa prekladá približne ako „Šivova voda“.
Opatrnosť je však potrebná pri často opakovanom tvrdení, že ide o presne 5 000 rokov starú liečebnú metódu. Také presné datovanie textu nie je spoľahlivo doložené. Odborná literatúra potvrdzuje historické odkazy na používanie moču, nie však všetky legendy, ktoré okolo urinoterapie vytvorili jej novodobí propagátori.
Modernú urinoterapiu výrazne ovplyvnilo až 20. storočie
Dnešná predstava o pití vlastného moču ako univerzálnej alternatívnej terapii nie je iba pokračovaním starovekej medicíny. Významnú úlohu zohral britský naturopat John W. Armstrong, ktorý v roku 1944 vydal knihu The Water of Life: A Treatise on Urine Therapy.
Práve jeho kniha pomohla popularizovať modernú auto-urinoterapiu a ovplyvnila aj jej neskorších propagátorov v Indii a ďalších krajinách.
Čo je vlastne v ľudskom moči?
Približne 95 percent moču tvorí voda
Často citované číslo je v tomto prípade približne správne. Zdravý ľudský moč tvorí prevažne voda – podľa koncentrácie a hydratácie človeka približne 91 až 96 percent. Zvyšok predstavujú okrem iného močovina, kreatinín, kyselina močová, sodík, draslík, fosfor a ďalšie elektrolyty a produkty metabolizmu. Zloženie sa môže meniť podľa príjmu tekutín, stravy, liekov, zdravotného stavu či fyzickej aktivity.
Moč vzniká z filtrácie krvi, ale nie je „takmer krvnou plazmou“
V pôvodnom článku bolo uvedené, že moč má podobné zloženie ako krvná plazma. To je príliš veľké zjednodušenie. Obličky najskôr vytvárajú glomerulárny filtrát, ktorý skutočne pochádza z krvnej plazmy. Následne však prejde veľmi dôkladným spracovaním v obličkových kanálikoch. Organizmus z neho späť vstrebáva približne 99 percent filtrovanej vody a množstvo látok, ktoré potrebuje, zatiaľ čo ďalšie látky sa do vznikajúceho moču naopak vylučujú.
Z približne 170 litrov primárneho filtrátu denne tak nakoniec vznikne zvyčajne iba približne 1 až 2 litre moču.
To, že látka pochádza z krvi, ešte neznamená, že ju má telo dostať späť
Argument priaznivcov urinoterapie niekedy znie: keby bol moč škodlivý, nemohol by sa nachádzať v močovom mechúre. Takýto argument však ignoruje základnú funkciu obličiek. Ich úlohou je práve regulovať množstvo vody a elektrolytov a odstraňovať z tela metabolické produkty, nadbytočné látky, niektoré liečivá a ich metabolity. Moč preto nemožno označiť jednoducho za „jed“, ale zároveň neplatí, že všetko, čo obsahuje, je pre organizmus výhodné znovu prijímať.
Čo hovorí veda o liečivých účinkoch urinoterapie?
Antivírusové, protinádorové či „celkové liečivé“ účinky dokázané nie sú. Naozaj nie!
Urinoterapii sa pripisovalo mimoriadne široké spektrum účinkov – od liečby infekcií cez ochorenia kože až po rakovinu. Prítomnosť rôznych molekúl v moči však sama osebe nedokazuje liečivý účinok. Existujú laboratórne výskumy jednotlivých látok nachádzajúcich sa v ľudskom tele a moči, ale z nich nemožno vyvodiť, že pitie vlastného moču lieči rakovinu, infekcie alebo iné ochorenia. Aj odborné publikácie zaoberajúce sa historickými tvrdeniami o urinoterapii upozorňujú, že mnohé údajné výsledky zostávajú anekdotické a mechanizmus deklarovaných protinádorových účinkov nebol preukázaný.
Protilátky z moču sa po vypití jednoducho „nevrátia do krvi“
Nesprávne je tiež tvrdenie, že človek vypije moč a protilátky či hormóny sa zo žalúdka a čriev jednoducho vstrebú späť do krvi, kde začnú posilňovať obranyschopnosť. Bielkoviny a ďalšie biologické molekuly prechádzajú v tráviacom trakte trávením a ich správanie závisí od chemickej štruktúry. Neexistuje mechanizmus, ktorým by pitie moču predstavovalo jednoduchú recykláciu imunitných látok a posilňovanie imunity.
Moč nie je sterilný
Dlhé roky sa dokonca aj v medicíne používalo zjednodušené tvrdenie, že moč zdravého človeka je sterilný. Modernejšie mikrobiologické metódy ukázali, že to tak nie je. V močových cestách možno aj u zdravých ľudí identifikovať mikroorganizmy a hovorí sa o močovom mikrobióme. Navyše moč pri prechode močovou rúrou a následnej manipulácii môže prísť do kontaktu s ďalšími baktériami.
Vlastný moč nie je vhodná dezinfekcia rany
Z toho vyplýva ďalšia dôležitá oprava. Moč nemožno odporúčať ako dezinfekčný prostriedok na otvorené rany. Nejde o sterilnú antiseptickú tekutinu a kontakt otvorenej rany s močom môže do poškodeného tkaniva zaviesť mikroorganizmy. Podobne nie je vhodné používať moč na liečbu infekcií očí alebo uší.
„Čím starší moč, tým lepší“ nemá medicínsky podklad
Ešte problematickejšie je odporúčanie používať moč odstáty najmenej 36 hodín. Rozklad močoviny môže postupne viesť k tvorbe amoniaku a mení sa pH aj chemické vlastnosti tekutiny. Z toho však nevzniká kvalitnejší liek. Tvrdenie, že starší moč sa vďaka amoniaku lepšie vstrebáva a je preto liečivejší, nemá podklad v modernej medicíne. Rovnako neexistuje dôvod používať odstáty moč na rany, oči, uši či zapálenú pokožku.
Urinoterapia a skutočné využitie moču v medicíne
Moč je mimoriadne cenný – ale hlavne ako diagnostický materiál
Na jednej veci mali propagátori urinoterapie čiastočne pravdu: z moču sa dá o organizme zistiť veľmi veľa. Vyšetrenie moču patrí medzi základné diagnostické metódy. Lekári môžu sledovať napríklad prítomnosť krvi, bielkovín, glukózy, ketónov, leukocytov či ďalších látok. Laboratórne vyšetrenia pomáhajú pri diagnostike ochorení močových ciest, obličiek, metabolických porúch a ďalších zdravotných problémov.
To je však úplne iné využitie než spätné pitie moču.
Prítomnosť užitočnej látky ešte nerobí z moču liek
Moč obsahuje celý rad chemických látok, z ktorých niektoré môžu mať samostatne medicínske využitie. Dobrým príkladom je močovina – urea, ktorá sa v presne stanovenej koncentrácii používa v dermatologických prípravkoch na zvlhčovanie a zmäkčovanie kože. Z toho však nemožno odvodiť, že rovnaký účinok má nanášanie ľudského moču. Liečivý alebo kozmetický prípravok obsahujúci purifikovanú látku v známej koncentrácii nie je to isté ako telesná tekutina s premenlivým zložením.
Urinoterapia zostáva alternatívnou praktikou bez potvrdeného liečebného účinku
Urinoterapia je zaujímavou témou z pohľadu histórie medicíny, kultúry aj ľudskej snahy hľadať jednoduché lieky na choroby. Skutočnosť, že určitý postup existuje stovky alebo tisíce rokov, však sama osebe nepotvrdzuje jeho účinnosť. Súčasné poznatky neposkytujú dôveryhodný klinický dôkaz, že by pitie vlastného moču alebo jeho používanie na rany liečilo ochorenia, posilňovalo imunitu, pôsobilo proti rakovine alebo predstavovalo univerzálnu dezinfekciu. Naopak, aplikácia moču na otvorené rany či jeho pitie môže priniesť zbytočné riziká.
