Poletuška slovanská je jedným z druhov poletušiek, ktoré sa v minulosti vyskytovali aj u nás. Dnes už len skôr vzácne. Drobný veveričke podobný hlodavec je na pohľad veľmi malým a plachým stvorením. Ak by ste ju chceli spozorovať, museli by ste investovať veľmi veľa času do sledovania listnatých lesov a pohľad mať upretý do korún stromov. Poletušky sa totiž volajú poletuškami práve preto, že ide o lietajúci druh veveričky. Dobre, aby sme boli presní, využíva kĺzavý let a môže tak letieť zo stromu na strom, prípadne doletieť opäť na to isté miesto, odkiaľ vzlietla, ak využije vietor.
Čím všetkým je poletuška zaujímavá?
Poletuška, lietajúca veverička
Ideálnym životným prostredím tohto drobného druhu hlodavcov je zmiešaný les ihličnatých a listnatých stromov. Živý sa listami stromov a obžiera brezovú kôru, čím však stromu neškodí. Jej potravou tak prekvapivo nie sú orechy a žalude, ako pri klasicky známej veveričke. Aj keď ani nimi nepohrdne, podobne ako niektorými výhonkami, kvetmi a podobne. Sama veľmi šetrí svoju energiu a tak sa nevydáva na žiadne veľké púte po zemi, ani nelezie divoko po stromoch. Jednoducho sa odrazí, rozprestrie všetky štyri končatiny a vystrie sa medzi nimi nahromadená koža. Tá vytvorí plachtu veľkú až 15 centimetrov štvorcových. Pri svojej extrémne ľahkej váhe okolo 100 gramov je jasné, že takto malý tvor s dobre vystretou plachtou a chvostom fungujúcim ako kormidlo, letieť bude. Pristávajú pomocou zovretia tela k sebe, čo pôsobí ako padák a dopadá na zadné nohy, ktorými tlmí akýkoľvek náraz.
source: flickr, Rawpixel.com
Drobný cicavec podobný na veveričku
Jej hlava je veľká len 3 centimetre. Ak teda do nejakej dierky v strome zmestí svoju hlavu, zmestí tam aj zvyšok svojho tela. Nestavia si hniezda, prípadne len naozaj výnimočne. Zväčša kvôli úprave škár, či dier, prasklín a otvorov v stromoch. Výnimočne v skalách v blízkosti stromov. Neschádza na zem, keďže jej potrava je na stromoch a tak si môže dovoliť medzi stromami len plachtiť. Jej pohyb na zemi je menej obratný. Spomalený práve nahromadenou kožou, ktorou si zavadzia pri bežnej chôdzi po rovnom povrchu. Bežná veverička na veľmi vzdialené stromy nedokáže plachtiť, musí zísť dole, riskovať tak vlastný život, ale najmä vynaloží veľa energie pri opätovnom šplhaní.
Samička môže rodiť už v jednom roku života a privádza na svet dve až päť, prípadne 6 mláďat. Už vo veku piatich týždňov ich vedie vysoko do koruny, kde sa ich snaží naučiť používať kožu medzi labkami. Aj to len za pokojného počasia a len ak v okolí necíti žiadne hrozby. Zdalo by sa, že sa nestávajú korisťou, no s ľahkosťou ich na stromoch lovia dravé vtáky a tiež túlavé mačky. Zimu prežívajú tak, že sa vzájomne udržiavajú v teple teplotou vlastných tiel. Taktiež im k tomu pomáha izolácia z machu, ktorý si počas jesene nazbierali a nanosili do hniezda.
Poletušky v Amerike sú všežravce
Pravdou je, že poletušky obývajú veľkú časť severnej pologule v rámci zmiešaných lesov európskeho a severoamerického typu. Poletuška slovanská, latinsky Pteromys volans, svoj názov získala práve preto, že sa jej habitat rozprestiera po celej ploche Ázie po malú časť Poľska, čiže ploche obývanej Slovanmi. Tak ju voláme samozrejme my. Jej životný priestor siaha do Kórei a severu Japonska, kde jej samozrejme opäť hovoria po svojom. Najčastejšie sú to preklady názvu „Lietajúca ruská veverička“.
Zvláštnosťou je poletuška asapan (latinsky Glaucomys volans), ktorá obýva východnú polovicu USA s malou časťou Kanady a čiastočne aj lokality v strednej Amerike. Jej jedálniček tvorí navyše aj drobný hmyz a niektoré druhy bobúľ, aké sa v Ázii nevyskytujú.
