Mohyla v Brezovej pod Bradlom je lákavý turistický cieľ. Miesto, ktoré aj napriek tomu, že je hrobom jednej z najväčších politických osobností našich dejín ak nie celkom najväčšej, je tiež symbolom niečoho významného. Milan Rastislav Štefánik bol osobnosť, ktorú si nesmierne ctili na začiatku minulého storočia. Po jeho smrti sa kult jeho osobnosti držal ešte niekoľko rokov, no dnes jeho zásluhám nevieme celkom jasne prisúdiť hodnoty, ba čo viac, väčšina Slovákov ani nevie, čo presne vykonal.
Život M. R. Štefánika
Narodil sa 21. Júla 1880 v Košariskách na Myjave ako jedno z 12 detí v rodine evanjelického farára. 3 jeho súrodenci zomreli ako deti. Sám bol šiestym dieťaťom v rodine. Jeden z jeho súrodencov bol úspešným právnikom, iný odišiel do Chicaga, iný zas do Argentíny. Milan Rastislav vyrastal v chudobe podobne ako jeho rovesníci. Lenže na rozdiel od iných, vďaka otcovi bol obklopený knihami a preto čítal. Pochytil jazyky no už ako mladý vyrazil za vzdelaním. základnú školu navštevoval v rodnej obci s výborným prospechom. Aby mohol chodiť na strednú školu, musel vedieť po maďarsky. V Šamoríne a Prešporku nezmaturoval, odišiel, no podarilo sa mu to hneď dva krát neskôr na iných školách. V Prahe študoval techniku a stavebné inžinierstvo, neskôr astronómiu. Bol osobným priateľom Vavra Šrobára, niekoľko krát predsedal spolku Detvan v Prahe. Ako študent prispieval úvodníkmi do tlačených správach o slovenskej politike a kultúre, kde upozorňoval na maďarizáciu a ďalšie vtedajšie problémy slovenského národa.
Štefánik ako astronóm aj vojak
V roku 1904 pôsobil v Paríži, najskôr medzi umelcami no o rok neskôr sa mu splnil sen, dostať sa k astronómovi Janssenovi a aj do dobre vybavenej hvezdárne v Meudone. Vďaka ich priateľstvu a Štefánikovej práci sa stával postupne uznávaným astronómom. Niekoľko krát vystúpal na Mount Blanc. Po Janssenovom odchode z hvezdárne musel odísť aj on, keďže nástupca sa správal nepriateľsky voči mladému Slovákovi. Francúzska akadémia ho však naďalej vnímala ako potrebného odborníka a prijal jej pozvánku na skúmanie zatmenie Slnka v Turkestane. To využil na precestovanie Ázie, stretol sa s L. N. Tolstojom aj s Dušanom Makovickým, Tolstého lekárom. Sám však prežíval ťažkosti so žalúdkom, ktoré sa neustále zhoršovali. Lieky na svoje ťažkosti nosieval na počudovanie v tabatierke, keďže lieky užívali len slabí a fajčenie bolo v móde, či dokonca v niektorých kultúrach bolo prejavom poriadneho chlapa.
Prešiel severnú Afriku, aby pre Francúzsko našiel miesto vybudovania novej hvezdárne. Poslali ho na Tahiti, kde na ostrove Vavau bol jednak prvým fotografom, zároveň bol čiastočne antropológom, ktorý si získal priazeň aj miestnych ľudožrútov. Neskončil na ich tanieri, hoci sa zúčastnil ako pozorovateľ ich hostiny. Za výsledky sledovania zatmenia Slnka z 28. apríla 1911 získal ocenenie. V roku 1912 pozoroval zatmenie v Brazílii. Mal údajne víziu a nápad, že by na Tahiti mohlo fungovať letovisko pre Slovákov. Žili by tam keď je na Slovensku zima, aj keď cestovať tak ďaleko je aj pre vtedajšie, aj dnešné pomery, veľmi nákladné. Rozšíriť svoj vplyv na Tahiti nestihol, francúzska vláda ho potrebovala pri budovaní telegrafickej siete na Galapágach a v Ekvádore. Vďaka tomu neskôr získal kríž Rytiera čestnej légie, významné vojenské ocenenie. V tom čase ho už trápila choroba. V roku 1914 absolvoval vážnu operáciu žalúdka a krátko na to vypukla I. svetová vojna.
Významnejší než si myslíme
Francúzsky generál a bojuje za Slovákov a Čechov? Spojenie zvláštne a predsa pravdivé, keďže vo vnútri bol stále Slovákom. Preto, aby dosiahol svoje ciele prijal francúzske občianstvo. Prežil obdobia venované astronómii a meteorológii, precestoval svet a ako francúzsky občan astronóm sa pustil aj do vojenskej kariéry pilota. V skutočnosti však vďaka vzdelaniu, odvahe a zápalu ísť si za svojimi snami, vybojoval až postavenie brigádneho generála za neuveriteľné tri roky služby od úplného dna. Ako prvý na svete zapojil meteorologickú službu do vojenských ťažení a plánovania. Nikdy nehovoril o Československu a Čechoslovákoch. Dával si vždy záležať, aby uvádzal a podpisoval len dokumenty, ktoré nesú Česko-Slovensko, alebo Česko a Slovensko, kde Slovensko vystupuje ako rovnocenné s Českom.
Keď ho už „počúvalo“ nie len Francúzsko aj zvyšok Európy, vybojoval ako kľúčová osobnosť Čecho-Slovákom ich vysnívanú slobodnú krajinu. Spolu s T. G. Masarykom a Eduardom Benešom bol tretím článkom trojice, ktorá sa zaslúžila o vznik prvej ČSR. Vzhľadom na zásluhy a myšlienky bol však práve on tou najvýznamnejšou osobnosťou zo všetkých troch. Dnes vieme, že bez jeho pričinenia by zvyšných dvoch mnohí štátnici vôbec nepočúvali a ani neprijali. Veď práve politická a vojenská kariéra pre neho znamenala na verejnosti najväčšiu viditeľnosť a najviditeľnejšie zásluhy. Mimo to bol úspešným astronómom, vedcom, cestovateľom, ktorý prešiel celú planétu vrátane Tichomoria, ktoré ho zdržalo najdlhšie zo všetkých miest mimo Francúzska a rodnej hrudy. Spriatelil sa s ľudožrútmi, na cestách získal mnoho darov, pričom tie majú najväčšiu hodnotu práve preto, že sa spájajú s jeho menom. Ovládal vraj 8 jazykov, hoci historické pramene hovoria, že zvládol komunikáciu v ešte viacerých. Život a významné zásluhy, ktoré Milan Rastislav Štefánik mal, si pripomína jeho rodný dom v neďalekých Košariskách, ktorý nájdete hneď pri evanjelickom kostole. Jeho smrť naopak pripomína neprehliadnuteľná stavba, ktorú vidieť pri vchádzaní do Brezovej.
Priveľa záhad
Štefánik zomrel predsa len záhadnou smrťou. Aj keď bez jasných dôkazov, hoci dokázanie teórií by znamenalo práve pre údajných vinníkov fatálne následky, hovorilo sa opakovane o sprisahaní najvyššej politiky. Sám Štefánik totiž v skutočnosti nepodpísal Washingtonskú deklaráciu, pretože stále nesúhlasil s jej podobou. Je dnes známe aj to, že prezident Masaryk a Eduard Beneš ho potrebovali odstaviť, čím sa v ich vlastnej korešpondencii nakoniec ani jeden z nich netajil. Po tom, čo sa malo prevaliť, že Beneš rozšafáril nemalú sumu príspevkov zahraničných Slovákov na podporu československých légií sa mal vyhrážať súdom, no pre jeho smrť tak malo skončiť všetko len pri vyhrážkach. Tieto udalosti mnohí Slováci dodnes vnímajú rozpačito. Veď na čele dvojkrajiny už boli len dvaja Česi a hrdý Slovák Dr. Milan Rastislav Štefánik už s jeho nárokmi rovnocennosti Slovákov nepredstavoval žiadnu nepohodlnú osobu. Jedna z údajných konšpiračných teórií tvrdí, že mal zomrieť pri atentáte vo vlaku pri návrate domov a práve preto sa rozhodol Štefánik priletieť lietadlom. 4. mája 1919 sa za zvláštnych okolností, ktoré mnohí popisujú v spojení so streľbou na lietadlo, štátna moc zhodla na tom, že sa nezhodla a vyšetrovanie dôvodov zrútenia lietadla pilotovaného skúseným talianskym pilotom, bolo skôr neodbornou groteskou, ako dôkladne zdokumentovaným prípadom.
Mohyla M. R. Štefánika
Travertínová mohyla postavená podľa návrhu miestneho architekta s celonárodným významom Dušana Jurkoviča, svoj stavebný materiál privážala vlakom a nákladiakom až zo Spiša. Stavba pozostávajúca z dvoch terás, jednej širokej a druhej menšej s dvíhajúcou sa stredovou časťou končiac mohutnou hrobkou, s akoby vlastnou mohylovou časťou. 12 metrov vysoké travertínové obelisky symbolizujú 4 obete, ktoré zomreli pri leteckom nešťastí 4. mája 1919 pri Ivanke pri Dunaji, neďaleko Bratislavy. Žiadni záchranári privolaní po strate signálu na radare. Letecká doprava bola v plienkach a trvalo niekoľko hodín, než sa záchranári dostali k už len bezvládnym telám. Mimo generála doktora Milana Rastislava Štefánika zomreli aj traja talianski členovia posádky lietadla Caproni. 5 rokov po ich smrti sa začalo so stavbou pamätníka postaveného vďaka celonárodnej zbierke. Tak veľmi si ho slovenský národ vrátane českého uctil, že neuveriteľné dva milióny korún dokázali zafinancovať ťažbu, dovoz travertínových kvádrov, ba ešte aj výstavbu nie len podkladu a pamätníka, ale aj cesty k tomuto miestu s nádherným výhľadom do šíreho okolia.
Práve slovenský ľud sa poskladal na veľkolepú stavbu, ktorá by mala svojou trvácnosťou bez potreby renovácií a výmeny materiálu, pretrvať celé generácie. V spojitosti so súčasnosťou nemáme tak významnú osobnosť, pre ktorú by bola verejnosť ochotná alebo odhodlaná spojiť sily a financie. Význam osobnosti Milana Rastislava Štefánika si žiaľ dnes už neuvedomujeme. Aj preto budeme venovať priestor jeho rodnému domu aj mohyle samotnej, ako pripomienkam jeho života a významu. Jeho najväčším životným dielom bola slobodná Česko-Slovenská republika, v ktorej svojim spôsobom stále žijeme.