V histórii Slovenska sa nájdu udalosti, ktoré sú nepríjemným svedectvom o dobe plnej povier, strachu a nespravodlivosti. A týkali sa nás aj udalosti inkvizície. Na to, aby sa zo ženy stala čarodejnica stačilo ohováranie, neľúbosť medzi susedami, alebo duševná choroba označená za posadnutie. Z historických prameňov vieme, že za obvinenie z bosoráctva mohla aj hrčka na nohe. Upaľovanie osôb obvinených z čarodejníctva patrí medzi tie najtemnejšie kapitoly — a jedným z miest, ktoré si v tejto súvislosti vyžadujú zvláštnu pozornosť, je Krupina. Mestu sa pozorne venuje aj kniha Miesta zločinu a tragédií. Je dokonca jedným z mála, kde si môžete pozrieť klietku hanby, miesto, kde sa zatvárali odsúdenci a ponechávali napospas verejnosti. V tomto prípade nejde o autentickú klietku, ale pripomienku tých, ktoré v meste naozaj boli a používali sa.
fotografia z knihy Miesta zločinu a tragédií
Mesto bosoriek: Krupina v 17. a 18. storočí
Slobodné kráľovské mesto Krupina v rokoch 1620 až 1741 prešlo radom čarodejníckych súdov. Historické pramene zaznamenávajú až 44 – 45 prípadov rozsudkov upálenia osôb obvinených z bosoráctva. O život pritom prišlo pri každom z procesov rôzny počet žien. Výnimočne boli odsúdení aj muži.
Procesy sa uskutočňovali často na základe nepochopiteľných rozsudkov – malé previnenia, ako „zvláštne správanie“ či kožné anomálie, mohli stačiť na obvinenie. Rok 1675 je označovaný ako „krvavý rok“ – v dôsledku veľkého požiaru Krupiny sa desaťročia obáv opäť prebudili a mnohé ženy skončili na hranici. Vraždili ich zaživa, ale v niektorých prípadoch boli najprv stínané mečom a až potom upaľované. Hovorilo sa tomu „milosť“, ak bol odsúdený popravený a ušetrený ukrutným mukám umierania v plameňoch.
Miestne legendy hovoria o klietkach zavesených nad hranicou, aby obvinené nemohli utiecť, či o dramatických mučiacich postupoch, ktorým museli čeliť.
Čo bolo v pozadí?
Procesy proti čarodejníckym podozreniam sa nevymykali širšiemu európskemu kontextu — obdobné praktiky sprevádzali takmer celé neskorostredoveké a ranonovoveké obdobie Európy. Na území Uhorska, teda aj na území dnešného Slovenska, sa udialo niekoľko takýchto procesov. Prvú historicky doloženú exekúciu čarodejnice poznáme z roku 1506 v Štítniku, ďalšie záznamy máme z Košíc (r. 1517) či Bratislavy. Kniha Miesta zločinu a tragédií opisuje nie len miesta exekúcií či konkrétne prípady, ale aj kontext obáv a poverčivosti, ktoré stáli za týmito tragédiami. Nazerá na príčiny rozsudkov a neschopnosť doby rozoznávať duševné poruchy, či využívanie súdov a obvinení z bosoráctva za účelom získania majetku.
Krupina sa v tom období stala symbolom hororu a bolesti, kde povinnosť „očistiť“ spoločnosť strašným spôsobom prevládla nad ľudskosťou. Pripomína fanatizmus náboženský, aj spoločenský. Tieto tragické udalosti sú stále pripomínané nielen archívnymi dokumentmi či propagačnými materiálmi múzea, ale reflektujú dôležité poučenie: v ťažkých časoch ľahko prevládne strach nad spravodlivosťou. Skrátka niečo, čo si musí hollywoodsky film vymyslieť, no v našom prípade je to súčasť dejín.
