Medovníky, medovníčky. Ich vôňa je jedna z tých najtypickejších spájaných s Vianocami. Ich chuť má nezastupiteľné miesto na vianočnom stole. Do prípravy sa môže zapojiť celá rodina, dokonca sa môžu pridať aj malé deti. K tomu si môžete zapáliť v krbe, pustiť vianočné koledy, uvariť dobrý punč a vianočná atmosféra je ako vyšitá. Odkiaľ vlastne medovníčky pochádzajú a aká je ich história? Ako ich pripraviť? Potierať ich po upečení alebo nie? Ako vytvoriť tú správnu polevu? Pri akej teplote ich piecť?
História medovníkov
Vyrobiť si medové cesto skúsil človek prvýkrát už v praveku. K dispozícii mal na konzumáciu med od divých včiel, ktorý zmiešal s múkou a v hlinenej forme si v ohni upiekol chutnú sladkú pochutinu. Medové cesto bolo známe už v starovekom Ríme pod názvom „libum“. Rimania toto dobre tvarovateľné cesto formovali rukami a vkladali do rôznych foriem. Hlavnou prísadou do cesta bol med a pridávali aj múku (ražnú alebo pšeničnú) a vodu. Každý medovnikár pridal aj svoje vlastné „tajné“ ingrediencie, aby práve jeho koláčik bol výnimočný.
Medovníky sa vyskytovali prekvapivo aj v gréckej mytológii. Pri vchode do podsvätia stál strážca – trojhlavý pes Kerberos. Jeho úlohou bolo nepustiť dnu žiadnu živú bytosť. Ak ho predsa len chcela nejaká mytologická bytosť obmäkčiť, musela mu ponúknuť práve medovník.
V Európe sa medovníky začínajú objavovať najmä v 14.storočí, a to hlavne vďaka križiackym výpravám do arabského sveta, z ktorého sa prinášali rôzne koreniny. V 15. storočí sa postupne rozšírili do celej Európy. Tento malý, chutný a pomerne jednoduchý koláčik sa spája so starým remeslom – medovnikárstvom – ktoré má svoje dávne korene v Nemecku. Za kolísku medovnikárstva sa považuje mesto Norimberg. V roku 1530 tu vznikol prvý medovnikársky cech.
Medovníky na Slovensku
Na území Slovenska sa začali medovnikári objavovať v 14. storočí. Medovníky sa dostali najprv do Bratislavy z nemeckého Norimbergu cez mesto Linz. Najpriaznivejšie podmienky na rozvoj medovnikárstva mala Bratislava na rozhraní 16. a 17.storočia, oproti iným slovenským mestám bola politicky a hospodársky vyspelejšia a mala oveľa vyšší počet obyvateľov. Prvý cech v Bratislave a dokonca i v Uhorsku vznikol v roku 1619.
V tomto období si mohli sladkosti dovoliť len tí bohatší, cechy preto vznikali vo väčších mestách ako sú Bratislava, Trnava, Košice, Banská Bystrica či Bardejov. Práve Vianoce boli obdobím, keď si túto maškrtu dovolili aj tí chudobnejší. Okrem Vianoc sa medovníky začali neskôr objavovať aj na púťach a jarmokoch. Medovníky sa zvykli piecť v kláštoroch, a to hlavne kvôli pútnickým miestam. Piekli sa aj na šľachtických a meštianskych panstvách. V tejto dobe nebolo zvykom ich zdobiť.
Pokrok v oblasti medovnikárstva zaznamenalo najmä 16. storočie, kedy sa začali na formovanie cesta používať rôzne tvarované drevené formy a 17. storočie, kedy sa do medového cesta začali pridávať nové koreniny a prísady a využívali sa nové technológie. Drevené zdobené formy si vyrábali medovnikári často aj sami, čiže vyžadovala sa od nich aj istá zručnosť v oblasti stolárstva. Pripravené cesto z medu, ražnej alebo pšeničnej múky sa dalo dlho uchovávať, pred prípravou sa pridali koreninové ingrediencie a cesto sa rozvaľkalo na tenký plát, následne sa vložilo do formy. Vyžadovalo si to istý druh precíznosti a vytrvalosti, aby sa cesto dostalo do všetkých drevených zárezov formy. Následne sa vytvaroval požadovaný tvar a odstránilo sa prebytočné cesto z krajov.
Z generácie na generáciu
Medovnikárska tradícia sa zvykla dediť z generácie na generáciu a okrem zasvätenia do tajov tohto umenia sa dedili aj drevené formy. Motívy na medovníkoch niesli najmä náboženskú tematiku, ale aj výjavy z každodenného života. Z medového cesta začali medovnikári neskôr vyrábať aj rôzne priestorové predmety ako domčeky alebo Betlehemy. Práca s medovým cestom bola pomerne náročná a preto o čosi neskôr začali medovnikári pridávať do cesta aj cukor, pracovalo sa s ním lepšie. Na vykrajovanie začali používať už aj kovové formy z pozinkovaného alebo pocínovaného plechu. Tieto medovníčky z kovových foriem už začali medovnikári zdobiť aj cukrovou polevou. Objavovali sa na nich aj nové ozdôbky – zrkadielka a nápisy.
Význam a sláva medovnikárstva vrcholí v 17. – 18. storočí až do polovice 19. storočia, pričom v tomto čase sa rozšírilo takmer po celej Európe. Medovnikárske umenie začalo upadať v 2. polovici 19. storočia, a to z mnohých príčin. Rozvoj cukrárskeho remesla vytláčal medovníčky z dopytu ľudí. Medovnikári chceli za každú cenu ustáť tento boj, a preto začali pri pečení používať rôzne náhrady, ktorými sa, bohužiaľ, znížila aj kvalita cesta.
Ľudové zvyky s medovníčkami
Zaujímavým zvykom v minulosti bol zvyk s medovým cestom. Keď sa v rodine narodilo dievčatko, zapravilo sa medové cesto, ktoré sa potom uchovalo v kamenných sudoch a to až do dňa jej vydaja – vtedy ho dostalo ako veno. Dialo sa tak najmä v rodine medovnikárov.
Ďalším zvykom spojeným s medovníkmi z minulosti boli jarmoky. Tam sa často vybral len otec rodiny. Domov z jarmoku zvykol žene doniesť drevenú varešku, synovi vyrezávaného koníka a dcére práve medovník.
Medovníkmi v tvare srdca zvykli obdarúvať chlapci dievčatá a darovali im ich ako znak ich lásky. Na Vianoce sú medovníky od nepamäti aj na stromčekoch, ako ozdoby, hoci v menšom počte.
