Zväzovanie nôh, tiež známe pod názvom “lotosové nohy“ či pojmom „lotosové topánky“, bolo ešte v nedávnej minulosti kultúrnym javom u čínskych dievčat. Jav známy ako footbinding začal svoje obdobie v 7. storočí za vlády dynastie T´ang, potom pokračoval vo vyšších kruhoch dynastie Song. Dôležitý význam tento kultúrny prvok získal až za vlády dynastie Ming a Ching. Zväzovaniu nôh sa vyhli skupiny Mandžu, najchudobnejší roľníci i osadníci Hakka.Tento módny trend a kultúrny prvok nachádza len ťažko pochopenie v západnom svete.
foto: healthtap.com
Zväzovanie nôh ako súčasť kultúry
Mnoho ľudí doteraz nechápe, čo ľudí v Číne viedlo k tejto bizarnej tradícii. Avšak mučivé zväzovanie nôh podstupovalo veľmi veľa žien a mladých dievčat.Táto tradícia im ničila zdravie, ale predovšetkým im deformovalo nohy. Zväzovanie nôh začalo v útlom detskom veku medzi 4 – 9 rokom.Priebeh zväzovania nôh začínal namočením nohy do zvieracej krvi a následne prsty poprekladali cez chodidlá. Nakoniec nohy napevno zviazali obväzom z bavlny. Tento proces opakovali dovtedy, pokiaľ nohy neprestali rásť.V niektorých regiónoch sa menil štýl zväzovania, či dokonca pri dynastii Song existovala zvláštnosť, kedy sa noha zväzovala s palcom vztýčeným nahor. Niečo také je z anatomického hľadiska devastačné.Číňania zväzovanie nôh považovali za nádherné, submisívne a najmä erotické tisíce rokov.
Až v roku 1912 bol footbinding vďaka revolúcii SunYat – sen zákonom zakázaný, hoci pretrvával ešte celé desaťročia. Inteligencia totiž tento kultúrny jav pokladala za prejav priveľkej zaostalosti. Lokálne proti nemu vystupovali aj moslimovia na západe Číny, ktorí to vnímali ako zásah do božieho diela.
Postavenie žien s malými nohami
Ženy s malými nohami boli v Číne vyzdvihované nad ženy s veľkými chodidlami, ktoré boli nedoceňované. Každá žena, ktorá sa chcela mať aspoň o trošku lepšie, musela podstúpiť tento bolestivý proces. Presnejšie matky, ktoré chceli dopriať svojim dcéram lepší život v rámci prostredia, kde boli takéto nohy vnímané ako lepšie, „dopriali“ tento akt aj im. Spočíva v rozdrvení kostí v ich nohách a ich každodennom obväzovaní. Vo viacerých regiónoch sa začínalo od prstov. Zlámané prsty na nohe boli priviazané o spodok chodidla a aj chodidlo samotné sa následne stlačilo k päte. Niečo také je bolestivé už pri pokuse náznaku takéhoto stlačenia na vlastnej nohe. To, že mali stiahnuté boky, pošvu a hornú časť nôh, spôsobovalo práve zväzovanie chodidiel. Muži si pochvaľovali milovanie so ženou, ktorá má zväzované nohy.
Preto si aj tí najbohatší vyberali najčastejšie medzi uprednostňovanými ženami s malými chodidlami. Ženy poznačené tradíciou malých nôh sa stretávali s dopytom vtedajšej kultúry, kde pre mužov pôsobila eroticky už samotná chôdza. Stav nôh si totiž vyžadoval väčšie ohýbanie kolien, čo vytváralo kolísavú chôdzu.
Zdravotná stránka
Opakované lámanie chodidla si vyžiadavalo svoju daň. Starostlivosť o nechty, čistotu nôh a pravidelné preväzovanie nedokázalo zmazať fakt, že opakovane dolámané končatiny zväzované napevno, nedokázali obnovovať úplné prekrvenie a nedokázali sa vyhnúť infekciám. Napriek starostlivosti o nechty sa práve tie stávali často ložiskom infekcii. Rovnako tak stlačená koža a svalovina. Opakované zlomeniny a zrasty sa hojili len ťažko. Veľmi častým problémom bolo odhnívanie svaloviny, zápaly a ťažké infekcie. V prípade problémov s nechtami sa ich jednoducho neraz pokúsili zbaviť celkom vytrhaním z celej končatiny. Regionálne pritom procedúry vykonávali svojim dcéram matky, inde však naopak iné ženy, aby sa vyhli prisilným emóciám a výčitkám z bolesti. Zväzované zakrpatené nohy priniesli ešte jeden jav. Týkal sa práve mužského záujmu. Vo všeobecnosti platilo pravidlo, že muž a teda aj manžel nevidel stav nôh a žena svoje nohy neodhaľovala ani v manželstve a ani v spálni. V posteli tieto topánky neskladala. Nebolo prijateľné, aby žena odhalila vzhľad svojich nôh, pretože prijímané a očakávané bolo, že súčasťou pohlavného aktu je vzhľad bohato zdobených topánok na drobných ženských nohách. Na druhej strane je možné, že s týmto zvykom prišli ženy samotné, aby sa vyhli odhaleniu zápachu tvoreného baktériami, či infekciami.
Foto: pinterest
Devastácia v záujme tradícií
Azda netreba veľmi približovať, že táto tradícia spôsobovala ťažké bolesti a nenávratnú deformáciu chodidiel. Samotná chôdza im spôsobovala veľmi silné bolesti.Popri bolesti sa pridala aj infekcia, ktorá bola pri tomto procese bežná. Plocha šľapají mala ideálnu dĺžku zhruba dlhú na našu mieru 10 centimetrov. Udržať veľkosť šľapaje dospelej ženy do desiatich centimetrov je bez lámania a permanentného stláčania chodidla v bolestiach nemožné.
V niektorých regiónoch tento zvyk z rodinného presvedčenia zostal zachovaný dodnes. Zväčša sú to však starší ľudia, ktorých tradícia takto upravovaných nôh poznačila na celý život a v starobe im neraz definitívne obmedzila schopnosti chôdze, či iného pohybu. Prípady zachovávanej tradície označovanej ako footbinding sú dnes atrakciou pre turistov a kulturológov. Zaujímavosťou však je, že až v roku 1999 zatvorili poslednú továreň na topánky určené pre zväzované chodidlá. Lotosové chodidlá, ako sa im s obľubou hovorilo, sa tak zrejme lokálne objavujú aj dnes ako súčasť rodinných tradícií.
Video:
