Slovensko nie je Britániou, kde je dáždnik bežnou súčasťou outfitu a vybavené sú nimi vrátnice niektorých podnikov, či recepcie hotelov, nech klient nemokne. Avšak aj u nás sem tam zaprší, a sem tam aj viac. Do práce vyrážate v tričku, po práci odrazu nadčasujete, lebo s igelitkou nad hlavou ísť domov nechcete. Ak už sa ale vyzbrojíme dáždnikom, nie sme s ním priveľmi za dobre. Svedčí o tom nestály vzťah a neznalosť jeho vlastností, či dokonca neuvedomovanie si jeho prítomnosti a dôležitosti. A Slováci sú od detstva na dáždniky experti.
1. Búchame, picháme
Ak už ho rozprestrieme, len málokto si správne uvedomuje rádius okolo seba, na ktorom tvoríme odkvapový kruh. Keď totiž náš dáždnik pichneme pod cudzí dáždnik a z nášho steká rovno pod toho vedľa… ten musí byť nadšený. Okrajmi sa nám sem tam podarí niekoho buchnúť a nezvyk pre šírku priestoru skrátka sem tam zadrieme dáždnikom aj po strope, či po stene budovy. Div že tých vypichnutých očí nie je viac.
2. Ako vo filme
Dáždnik, ktorý pri postávaní na zastávke len tak nudne stojí v ruke, nám neraz napadne len tak zo srandy rozkrútiť, alebo len vlastnou nešikovnosťou ním šibrinkujeme. Skrátka nemôže byť v pokoji. Taký rozkrútený dáždnik vie parádne oprskať aj 40 ľudí okolo vás. Záleží od sily dažďa a rýchlosti otáčok. Pri filmovej tematike ešte zostaneme. Niektorí z nás sa spoliehajú, že sa o dáždnik môžu oprieť, ako slávny Chaplin. Na Americkom námestí si chlapík so skladacím dáždnikom dá už väčší pozor, tých pár stehov minulý rok mu nepochybne ako pripomienka stačí.
3. Tečie po dáždniku, tečie z dáždnika
Tak trochu sa to už načrtlo. Ideálne sú prípady, keď ste pod strechou a len tak-tak na vás neprší. Za to ten pred vami s dáždnikom sa postará, že dážď presmeruje predsa len k vám. Mnohí z nás sú takí, čo použitý dáždnik v prostriedkoch MHD držia tak, že z tej topánky už nemáte suchú topánku. Alebo hrot pichnú o váš kabát, na ruksak, či nešťastný nákup, nakúpené zošity pre decko… a doma prekvapenie, natečené. Ale odkiaľ, keď ste tašku bránili vlastným telom? O tom, ako veľmi milujeme mokré dáždniky položené na stoloch reštaurácií hostí pred vami a na stoličkách v čakárni už ani netreba hovoriť.
4. Nie vždy vieme uchopiť
Občas sa zdá, že niektorí držitelia rúčky od dáždnika by ho mohli rovno zložiť. Veď celý chrbát mokrý je dôkazom, že ho skrátka držia zle. Alebo bokom, ako dáma slnečník v anglickom parku. Dáždnik treba držať a dokonca stále. Neustáli sa automaticky sám v nejakej polohe a už vôbec nie pri vetre.
5. Dáždniky strácame
Je pre nás nezvyk zobrať si niekde dáždnik. Zvykom je mať na pamäti obuv, kľúče, mobil, peniaze… ale dáždnik tam nie vždy zapadá. Kým ešte vo dverách vám ho podá manželka, či niekomu mama nanútene, späť sa nevracia. Neudrel do očí, zišiel z mysle… teraz aby človek hádal, kde zostal opretý.
6. Dáždniky tiež nepoužívame vôbec
Ďalším dôkazom toho, že ich nevieme používať je fakt, že ich buď vôbec nemáme, alebo ani netušíme kde sú, či nechceme ich so sebou nikam brať. Komfort je o tom, že možno ho naozaj nepotrebujeme. Podzemné garáže sú jediné miesta, kde vystupujeme a nastupujeme do vlastného auta… hoci takto pohodlný život má len niekto, sú ľudia, ktorí sú dôkazmi bodu 4. a tak nemá zmysel dáždnik nosiť. Moknú, utekajú, sem tam niekde prejdú so žltou taškou s červeným nápisom nad hlavou a vy hneď viete, kde ten sporko nakupuje.
